Kauza arc. Róbert Bezák, alebo – POHODA ako pre koho
Čítajte viac: dolezite.sk/old/Kauza_arc_Rober…
List kňaza a teológa arc. Róbertovi Bezákovi z roku 2011
Vaša excelencia, najdôstojnejší pán Arcibiskup!
Dlho som váhal, či Vám mám napísať, alebo nie, ale predsa som sa len rozhodol. Prečítal som si veľmi podrobne článok v časopise Týždeň z 18. júla 2011 o Vašom vystúpení na Pohode v Trenčíne. Premýšľal som nad Vašimi slovami, ktoré ste tam v rozhovore s redaktorom Štefanom Hríbom uviedli. Boli ste tam aj s pomocným biskupom pražským Václavom Malým. Niektoré Vaše vyjadrenia a postoje neviem celkom pochopiť. Taktiež aj vyjadrenie pána biskupa Václava Malého vyvolávajú vo mne určité rozpaky. Na otázku redaktora, prečo dnes cirkev čosi nestíha a nevie už dnes osloviť ľudí, odpovedal najprv správne, že príčinou je tu aj vysoká životná úroveň, čiže blahobyt, ďalej vypätý individualizmus a stráca sa napokon aj povedomie solidarity, ale potom povedal niečo, s čím len ťažko môžem súhlasiť; povedal totiž, že my sa tiež nesmieme báť povedať, že aj my nevieme, že aj my hľadáme a máme svoje neistoty a že sa nesmieme báť priznať, že sme len hľadajúci. Možno to bolo treba viac konkretizovať, ohľadom čoho sa týkajú tieto neistoty. Vzbudil však dojem, že sa to týka našej kresťanskej viery a cirkevného spoločenstva, ktoré v Kristovi vytvárame. Toto však nebolo správne, pretože tým akoby bol poukázal, že ani my nemáme istotu viery, ale že pravdu len hľadáme a sme na tej istej úrovni ako neveriaci, ktorí nemajú nijakej istoty, lebo nepoznajú pravdu a nemajú nádej. Vyznelo to potom tak, že vlastne ani my nezdieľame vieru sv. apoštola Pavla, ktorý povedal; „viem komu som uveril a som si istý“. Myslím si, že toto vyznanie viery v Krista malo zaznieť aj od biskupov na Pohode, hoci tam ľudia neprišli hľadať vieru, ale zábavu. A keď už biskupi na Pohodu pozvanie prijali, domnievam sa, že mali tam vyznať vieru v Krista; mali zreteľne vyjadriť, že Kristus je pre nás Cestou, Pravdou a Životom.
Je mi to ľúto, ale považujem ešte za oveľa horšie Vaše vyjadrenie na adresu kresťanského duchovného života a skutkov nábožnosti. Na otázku prečo to cirkev dnes vo svete nestíha, ste odpovedali, že tu vidíte problém cirkevnej štruktúry; cirkev má síce kostoly, v nich sa ľudia správajú podľa nejakých predpisov, prežehnávajú sa, kľakajú si, ale toto je už pasé, čiže považujete to za niečo, čo je dnes už prekonané a čo dnes mladí ľudia nepotrebujú. Tieto prejavy nábožnosti ste označili za kamennú štruktúru, ktorú už dnes svet nepotrebuje. Ďalej ste si položili otázku, aké „hodnoty sa vymáhajú žehnaním a kľakaním“? A Vašou odpoveďou je negácia, totiž, že tie „cirkevné hodnoty“, ktoré sa vymáhajú žehnaním a kľakaním, nie sú vlastne žiadne. „Lebo“, ako uvádzate „ v rámci kostola sa snažíme hovoriť o ľudskosti, o blízkosti, o priateľstve, o obeti“, ale podľa Vás, to nie sú „cirkevné hodnoty, ktoré sa vymáhajú žehnaním a kľačaním“.
Môj dojem z tohto Vášho vyjadrenia je, akoby ste pohŕdali skutkami nábožnosti, ktoré veriaci konajú v kostole a zároveň, že ich považujete za neúčinné a vlastne aj zbytočné. Váš postoj veľmi kontrastuje s postojom Svätého Otca Benedikta XVI., ktorý stavia opäť práve na týchto prejavom nábožnosti a úcty voči Bohu. Možno, že ste si už všimli, že Svätý Otec už od sviatku Kristovho Tela a Krvi v roku 2008 podáva sv. prijímanie iba pokľačiačky a do úst, teda nie na ruku, ako je to všeobecne zaužívané na Západe. Myslím si, že pohŕdanie gestami poklony ako prejavu úcty voči Bohu v kostole je veľkým nepochopením liturgického cítenia a vnímavosti voči Božiemu majestátu. Veď sa práve týmto úkonom prejavuje poklona voči Bohu a pestuje sa zbožnosť.
A zas ďalej; ako ste nezodpovedne použili slovo liturgia, keď ste povedali: „lebo aj tu na Pohode treba byť ľudským… je tu určitá liturgia“. KKC hovorí, že „v liturgii sa sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy“. Takže považujem porovnávanie zábavného podujatia s liturgiou (pri ktorom sa konajú aj výslovne zlé veci, alkoholizmus, drogy, neviazanosť, nemravné skutky a pod.) za skutočne neprimerané a nenáležité. V tomto kontexte ste ďalej hovorili o zduchovňovaní a o „anonymných kresťanoch“ že teda aj tí ktorí sa nemodlia, nekľakajú a pod., že môžu byť duchovní ľudia. Keď sa aj nevedia modliť Otčenáš, že to neznamená, že človek žije len živočíšne… Dokonca ste povedali, že to už nie je len priestor kostola, ale je to celý priestor nášho života, ktorý je aj náboženským priestorom. Ba ešte viac, tvrdili ste, že Kristovo posolstvo nie je na prvom mieste liturgické , aby sme sa vedeli prežehnať, kľaknúť si, aby tam bol pekne oblečený farár a okolo neho pobehovali miništranti.“
Pre mňa je to zarážajúce a nepochopiteľné že ste vo svojich výpovediach zaujímali takéto stanoviská. Som totiž presvedčený, že si nemôžeme počínať v takýchto debatách tak, ako sektári, ktorí snažiac sa dokázať svoju pravdu, vyberajú si z evanjelia iba to, čo im práve vyhovuje. Je pravdou to, čo ste povedali, že v evanjeliách sú slová o poslednom súde, „hladný som bol a dali ste mi jesť…“ atď., ale to nie celá výpoveď Krista v evanjeliách. Ak by bolo tomu tak, potom by stačilo, aby sa Cirkev venovala iba sociálnej činnosti. Ale Ježišovi ide aj o niečo iné; hovorí „kto ma zaprie pred ľuďmi, toho aj Syn človeka zaprie pred svojim Otcom…“, alebo, „kto neuverí, bude odsúdený“ a mnohé iné. Nemožno brať evanjelium jednostranne a jednou výpoveďou negovať druhú. Neviem, prečo ste takto argumentovali, kde ste povedali iba polovicu pravdy. Takto nielenže ste spochybnili potrebu konať nábožné úkony pri liturgickom slávení a potrebu napr. zúčastňovať sa na slávení sv. omše tak, ako nás k tomu zaväzujú Božie i cirkevné prikázania, ale naopak ste ich aj znevážili, ako niečo nemoderné, nepotrebné a patriace výlučne iba minulosti. Označili ste to pritom za „kamennú štruktúru“, ktorú už dnešní mladí ľudia nepotrebujú. Ale na čom potom budeme budovať, pán Arcibiskup? Mali ste tam veľkú príležitosť povedať mladým ľuďom slovo o hodnote evanjelia, o úžasnej možnosti žiť v Cirkvi v spoločenstve s Kristom, o nádeji, o láske akú prežíva napr. sv. Pavol, keď hovorí „kto nás odlúči od Kristovej lásky..“ Žiaľbohu táto výpoveď tam chýbala.
Potom v ďalšom rozhovore ste vystúpili proti katolíckym kňazom, ktorí kolaborovali s komunistickým režimom od roku 1948 do roku 1989. Myslíte si, že toto bolo to správne publikum pred ktorým ste mali riešiť túto problematiku? Máte dojem, že to tých mladých povzbudilo k viere? Alebo naopak, neodradilo ich to skôr od viery, že keď kňazi sú takí zlí a spolupracovali s komunistickým režimom a s ŠTB, že ich vlastne treba odmietnuť aj s celou ich cirkvou? Myslím si, že ich to určite nepodnietilo vydať sa na cestu viery. Ja som bol vysvätený v roku 1971, v čase tvrdej normalizácie. A trochu o tom viem. Bol som nútený do PIT, pretože som pôsobil vo Vysokých Tatrách a práve tam mali pravidelné zasadania. Schôdze PIT sa konali v Dolnom Smokovci, kde bola aj fara a kde som býval. Keď som na schôdze nechodil, považovali to za provokáciu. A predsa som tam nechodil. Cirkevný tajomník ma do toho nútil a príslušník ŠTB ma kvôli tomu vyšetroval. Považoval som to za nesprávne a preto som sa toho nezúčastňoval.
Napokon ma v ŠTB prehodnotili na nepriateľskú osobu s krycím menom Helmut. Keď som si pred časom vyžiadal spis, napísali mi z UPN, že môj spis skartovali 6.12.1989. Neviem komu tak veľmi na tom záležalo, že ho tak rýchlo zničili. Píšem to nie preto, že sa teraz chcem chváliť, že som nepatril ani do PIT a ani som nebol nikdy kolaborantom a bol som považovaný za nepriateľskú osobu. Spomínam to len preto, že ja by som na takomto fóre nikdy nezačal tému kňazských agentov ŠTB, ktorých, podľa Vášho vyjadrenia, bolo až okolo dvesto v trnavskej diecéze. Pre mňa je to nepochopiteľné, pretože viete, že ani v tejto otázke, ako aj v iných to nikdy nie je celkom čierno-biele. Myslím, že viete o prípade, keď bohoslovci držali hladovku proti PIT, čo bolo iste chvályhodné, ale potom mnohých povyhadzovali zo seminára. V istom zmysle boli hrdinami. Niektorí odišli do kláštorov a viem o prípade, že jeden z nich, hoci sa stal rehoľným kňazom, neskôr zanechal kňazstvo, oženil sa, a potom horlil proti celibátu a za kňazstvo žien. Mnohí kňazi, ktorí boli síce v PIT, predsa však niečo také by nikdy nepodporili.
Dotknem sa len letmo ešte ďalšej otázky; biskup Malý tvrdil, že sme Evanjelium zúžili iba na morálku. Je to však pravda? Kto to tvrdí? Liberáli? Nie je práve opak pravdou, že ľudia dneška síce chcú evanjelium, ale bez morálky? Ale Evanjelium nejestvuje bez morálnych požiadaviek. Práve tieto morálne požiadavky sú mimoriadne náročné. Ježiš hovorí; „buďte dokonalí, ako je dokonalý Váš Otec na nebesiach..“ Či to už neplatí? Veď dnešný trend vo svete je práve proti katolíckej morálke. Či nie o tom je Memorandum nemeckých teológov a Výzva k neposlušnosti u rakúskych kňazov? Oni sa snažia odstrániť kresťanskú morálku, čiže „pohoršenie kríža“ a cirkev zbaviť obety. Ale láska nejestvuje bez obety. A Boh požaduje od nás lásku, nie hocijakú ale „ z celého srdca, z celej sily a z celej mysle“ a potom aj lásku k blížnemu tak, ako k sebe samému. Práve toto je vysoký mravný postulát evanjelia. Máme však toto zamlčať a ukázať ako je dobre byť „anonymným kresťanom“ bez modlitby, bez úcty k Bohu, bez rešpektovania jeho prikázaní a pritom si plným priehrštím užívať to, čo mi svet ponúka?
A na záver, čo ešte dodať? Mal by som toho ešte veľa na srdci. Vy ste však zakončili svoj rozhovor tým, že „Pán Boh je najväčší pohoďák“, že má rád ľudí, ktorí majú radosť z blízkosti a z hudby, že v hudbe je čosi božské. To asi iba z časti je pravda. Hudbu treba rozlišovať. Nie každá hudba oslavuje Stvoriteľa. Niektoré druhy hudby svojimi textami sa vysmievajú z Boha a oslavujú diabla. Nebolo by bývalo dobre, keby ste to boli nejako spomenuli? Neviem, či je to dobré, paušálne každú hudbu označiť ako božskú… Mimochodom našiel som na internete filmové záznamy z tejto spomínanej Pohody a niektoré som si aspoň letmo pozrel; žiaľ, skutočne som nemal dojem, žeby išlo o vážne kultúrne podujatie, ktoré by formovalo a dvíhalo ľudského ducha, ale naopak, lacná hudba s ešte lacnejšími textami a umelecký prejav asi nulový, pretože hudobníci sa emocionálne vybičujú prudkými pohybmi a veľkým rytmom, pričom dosahujú istý stav eufórie pri ktorej napr. zhadzujú zo seba vrchné šatstvo, čo však nijako nesvedčí o nejakej kultúrnej vyspelosti ani hudobníkov a spevákov a ani publika. Vy ste to však všetko bez rozdielu nazvali čímsi božským a samotného Boha ste nazvali veľmi neuvážene, ba až neúctivo akýmsi „pohoďákom“, ktorému je asi ľahostajné, čo ľudia robia. Nemyslíte si, že ste týmto spôsobom zredukovali obraz Boha iba na púhu figúrku, ktorá je tak súca len na hranie? Mrzí ma to.
Najdôstojnejší pán Arcibiskup. Nepísal som Vám tieto riadky s radosťou. Máte vysoké postavenie a ste zodpovedný oveľa viac za stav Cirkvi na Slovensku, ako iba obyčajný kňaz. Komu sa veľa zverilo, od toho sa bude žiadať viac. Musíme na to pamätať, tak, či onak. Písal som Vám však v dôvere, že tieto moje slová prijmete s láskou tak, ako som ich napísal.
Myslím si, že vnímate veľké vnútorné rozpory v dnešnej Cirkvi a to nielen v Nemecku a v Rakúsku, ale aj inde vo svete. Práve biskupi musia stáť pevne na svojom mieste a musia byť pastiermi, ktorí s veľkou starostlivosťou vedú svoje zverené stádo a nebojácne sa postavia aj proti bludom dneška, o ktorých hovorí aj dnešný pápež a ktoré hrozia rozvrátiť a pohltiť Cirkev. Diktatúra relativizmu, nekresťanského individualizmu, ale aj subjektivizmu a indiferentizmu a v náboženskej oblasti synkretizmu, sú pre kresťanov katolíkov vážnou hrozbou. Ak si neuchovajú vlastnú identitu, prameniacu z viery, potom neobstoja, ale naopak budú ochotní prijímať a podporovať akékoľvek neprávosti. Príkladom toho je v súčasnosti Memorandum teológov v Nemecku a Výzva k neposlušnosti v Rakúsku, čo je však nesmierne smutným zjavom. Práve preto na verejných vystúpeniach musíme vážiť slová a nedať sa zviesť lacným populizmom, aby sme sa zapáčili davu, ale naopak, máme vždy a všade vydať svedectvo Pravde, ktorej sme uverili. .
V tomto zmysle Vám vyprosujem veľa Božieho požehnania do Vašej apoštolskej práce a uisťujem Vás o svojich modlitbách.
S pozdravom a úctou ThDr. M. Š.
Na vedomie: J. Ex.Václav Malý, pomocný pražský biskup
Podľa toho, ako sa situácia v médiách vyvíja a čo kampaň zatial napáchala, sa dajú identifikovať nasledovné možné ciele:
