Ruská federácia republík

05.07.2016 14:41

Rusko (rus. Россия), dlhý tvar Ruská federácia (RF) (po rusky: Российская федерация), je demokratická federálna republika s poloprezidentskou formou vlády. Jeho rozloha je 17 128 426 km². Je najväčším štátom sveta, zaberá niečo vyše osminu zemskej súše. Zahŕňa značnú časť východnejEurópy a takmer celú severnú Áziu. S počtom 146,1 miliónov obyvateľov[2] je Ruská federácia deviata najľudnatejšia[3] krajina na svete.

Susedia Ruska sú (od severozápadu proti smeru hodinových ručičiek): Nórsko, Fínsko, Estónsko,Lotyšsko, Bielorusko, Ukrajina, Gruzínsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Čína, Mongolsko, znovu Čína aSeverná Kórea. Prostredníctvom Kaliningradskej oblasti, strategickej západnej exklávy, ďalej susedí sLitvou a Poľskom. Ruské Kurilské ostrovy sa nachádzajú na dohľad od Japonska a z ruskej Čukotky je veľmi blízko na Aljašku (USA). Územie je rozdelené do 9 časových pásiem[4][5] a do 84 samosprávnych celkov, z toho 22 republík.

Ruská federácia je hlavným nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu,[6] ktorý sa rozpadol v roku 1991; prevzalo jeho miesto v Bezpečnostnej rade OSN a je vedúcim členom SNŠ. Je tiež členom G20, OBSE,OSKB, SCO, APEC a ďalších medzinárodných organizácií.

Ruská ekonomika patrí medzi desať najväčších svetových ekonomík – podľa nominálnej HDP je desiata na svete a šiesta v HDP podľa parity kúpnej sily.[7] Medzi štátmi sveta má najväčšie zásoby prírodných zdrojov[8] – nerastných surovín, ropy, zemného plynu, dreva, pitnej vody – z energetického hľadiska je Rusko sebestačným štátom. Ruské hospodárstvo prekonalo v 90. rokoch 20. storočia dlhotrvajúcu krízu po ktorej nasledovalo obdobie silného rastu medzi rokmi 2000 až 2007. Rast bol prerušený svetovou finančnou krízou v období 2008 až 2009 a pokračoval v menšej miere od roku 2010 do roku 2014. Od konca roku 2014 zaznamenáva ruská ekonomika pokles spôsobený znížením cien surovín a ekonomickými sankciami.

Veľký vplyv má v Rusku pravoslávne kresťanstvo, hoci krajinu ovplyvnilo obdobie ateistickéhoSovietskeho zväzu. Ďalšie sú islam, judaizmus a budhizmus. Niektoré oblasti ruskej kultúry, ako napr.Literatúra 19. storočia, dosiahli svetového úspechu. Zároveň je súčasné Rusko mnohonárodnostným štátom, ktorý okrem úradnej ruštiny uznáva tiež regionálne jazyky jednotlivých menšín. Rusi tvoria 80% obyvateľstva.[9] Najpočetnejšou menšinou sú Tatári, ktorí rovnako ako mnohé národy ruského Kaukazuvyznávajú islam.

 

 

Hranice[upraviť | upraviť zdroj]

Ruská federácia hraničí celkovo so 16 krajinami a so 14 po súši:

na severozápade
  • Nórsko (219,1 km, po súši 195,8 km)
V dĺžke 152,8 km hranica Ruska a Nórska vedie riekami a jazerami a 23,3 km vedie po mori.
  • Fínsko (1 325,8 km, po súši 1 271,8 km)
V dĺžke 180,1 km hranica Ruska a Fínska vedie riekami a jazerami a 54 km vedie po mori.
na západe
  • Estónsko (466,8 km, po súši 324,8 km)
V dĺžke 145 km hranica Ruska a Estónska vedie po mori.
  • Lotyšsko (270,5 km, po súši 133,3 km)
  • Litva (288,4 km, po súši 266 km)
Hranica s Kaliningradskou oblasťou je dlhá 236,1 km a 22,4 km z nej vedie po mori.
  • Poľsko (236,3 km, po súši 204,1 km)
Hranica s Kaliningradskou oblasťou je dlhá 0,8 km z toho 32,2 km vedie po mori.
na juhozápade
  • Ukrajina (2 245,8 km, po súši 425,6 km)
V dĺžke 320 km hranica Ruska a Ukrajiny vedie po mori.
na juhu
V dĺžke 56,1 km hranica Ruska a Gruzínska vedie riekami a jazerami a 22,4 km po mori.
V dĺžke 55,2 km hranica Ruska a Azerbajdžanu vedie po mori.
  • Kazachstan (7 598,6 km, po súši 7 512,8 km)
V dĺžke 1 576,7 km hranica Ruska a Kazachstanu vedie riekami a jazerami a 85,8 km po mori.
V dĺžke 17 km hranica Ruska a KĽDR vedie riekami a jazerami a 22,1 km vedie po mori.
na východe

S Bieloruskom, Mongolskom a Čínou nemá Rusko hranicu vedúcu po vode.

Problém súčasných hraníc Ruskej federácie s bývalými sovietskymi republikami v medzinárodno-právnom vzťahu ešte nie je skončený. Napríklad hranica medzi Ruskom a Ukrajinou je doteraz ohraničená, hoci jej určenie bolo zakončené v roku 2006.

Hranice po súši[upraviť | upraviť zdroj]

Západná suchozemská hranica Ruska sa neviaže k nejakým prírodným hraniciam. V časti od Baltského do Azovského mora prechádza obývaným územím. V tejto oblasti hranicu vymedzujú železnice na trase Petrohrad – Tallinn, Moskva – Riga, Moskva – Minsk – Varšava, Moskva – Kyjev, Moskva – Charkov.

Južná hranica po zemi s Gruzínskom a Azerbajdžanom vedie cez hory Kaukazu od Čierneho po Kaspické more. Železničná trať v tejto oblasti lemuje brehy morí. Cez strednú časť chrbta vedú dve diaľnice, ktoré sú v zime často zasypané snehom.

Hranica s Kazachstanom[upraviť | upraviť zdroj]

Hranica s Kazachstanom je najdlhšia hranica Ruska, ktorá vedie po súši. Vedie cez Zavolžie, južný Ural a juh Sibíri. Cez hranicu prechádzajú mnohé železnice smerujúce do strednej Ázie (Astrachan – Guriev, Saratov – Uraľsk, Orenburg – Taškent) a Kazachstanu (Barnaul – Alma-Ata). Hranicou prechádza aj malá časťTranssibírskej magistrály (Čeľabinsk – Omsk), Stredosibírskej a Južnosibírskej magistrály.

Hranica s Čínou[upraviť | upraviť zdroj]

Hranica s Čínou je druhá najdlhšia hranica Ruska. Prechádza riekou Amur a jeho prítokom Ussuri a Argun. Stretáva sa s Čínskovýchodnou železnicou, postavenou ešte v roku 1903 a diaľnicou do Vladivostoku, ktorá pokračuje na čínskom území, aby tak mohla čo najkratším možným spôsobom spojiť Ďaleký východ so Sibírou.

Hranica s Mongolskom[upraviť | upraviť zdroj]

Prechádza hornou oblasťou južnej Sibíri a delí ju Transsibírska magistrála na trase Ulan-Ude – Ulanbátar – Peking.

Hranica s KĽDR[upraviť | upraviť zdroj]

Hranicou Kórejskej ľudovodemokratickej republiky prechádza železničná trať smerujúca do Pchjongjangu.

Hranice po mori[upraviť | upraviť zdroj]

Hranicu, ktorá prechádza len morom má Rusko s USA a Japonskom. Sú to úzke prielivy, ktorými sú rozdelené Južné Kurily od ostrova Hokkaidó a Ratmonov ostrovod Ostrova Kruzenšterna (tzv. Diomedove ostrovy). Celková dĺžka hraníc vedúca po vode je 38 807,5 km.

Severná hranica[upraviť | upraviť zdroj]

Najdlhšia morská hranica Ruska je dlhá 19 724,1 km a prechádza pobrežím Severného ľadového oceánu, Barentsovho, Kurského, Lapteho, Východosibírskeho aČutského mora. Plaviť sa bez ľadoborca sa dá iba pri severných brehoch Kolského polostrova. Všetky prístavy, ktoré sa nachádzajú na severe Ruska okrem prístavu v meste Murmansk sa využívajú iba v letných mesiacoch (2 – 3 mesiace), pretože väčšinu roka sú zamrznuté. Toto je dôvod prečo sa severná hranica Ruska nevyužíva na lodné spojenie s inými krajinami.

Západná hranica[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá najväčšia morská hranica v dĺžke 16 997 km prechádza pobrežím Tichého oceánu a Beringovým, Ochotským a Japonským morom. Juhovýchodné pobrežieKamčatky sa nachádza bezprostredne pri oceáne. Hlavné nezamŕzajúce prístavy v tejto oblasti sú v mestách Vladivostok a Nachodka.

Železnica sa k pobrežiu Ruska dostane iba na juhu prímorského kraja v oblasti prístavov v Tatárskom prielive (Sovetskaja Gavaň a Vanino). Prímorské oblasti sú tu veľmi riedko osídlené.

Hranica Azovského mora[upraviť | upraviť zdroj]

Hranica Azovského mora prechádza od Taganrogského zálivu do Kerčského prielivu, a potom čiernomorským pobrežím Kaukazu. Hlavné prístavy na pobrežíČierneho mora sú v mestách Novorossijsk (najväčší prístav Ruska) a Tuapse. Známymi prístavmi Azovského mora sú Ejsk a Taganrog. More je však veľmi plytké, preto tu nie je veľa prístavov. Ďalším problémom je, že pobrežie Azovského mora na krátku dobu zamŕza a plavba v zimnom období je tu možná iba s ľadoborcami.

Hranica Baltského a Azovsko-čiernomorského úmoria[upraviť | upraviť zdroj]

Dĺžka morského pobrežia Baltského a Azovsko-čiernomorského úmoria je dlhá 389,5 kilometra. Využíva sa veľmi intenzívne.

Hraničné prístavy Ruska[upraviť | upraviť zdroj]

V Sovietskom zväze sa prístavy stavali predovšetkým v regióne Pobaltia. Najväčším morským obchodným prístavom krajiny je prístav v Petrohrade, ale v súčasnosti sa stavajú vo Fínskom zálive aj ďalšie, ktoré sa v budúcnosti využijú ako ropné terminály.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Ruska

Obdobia dejín Ruskej federácie:

Najvzdialenejšie body Ruskej federácie[upraviť | upraviť zdroj]

Povrch a podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

 
Chránená prírodná oblasť Stolby priKrasnojarsku
 
Rovinatá step pri Volgograde

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšia časť Ruskej federácie sa nachádza v stabilnej oblasti vrchnej časti zemskej kôry Eurázijského kontinentu. Má väčšinou rovinatý, nízkohorský povrch. Podľa výšky a charakteru reliéfu v kontinentálnej časti Ruskej federácie sa územie delí na 6 veľkých oblastí:

  • pahorkatinovo-nížinnú (európska časť Ruskej federácie)
  • nížinno-rovinatú (západná Sibír)
  • nízkohorskú (stredná Sibír)
  • horskú (južná Sibír)
  • horskú a nížinnú (severná časť Ďalekého východu)
  • horsko-rovinatú (Ďaleký východ)

Súčasťou takéhoto rozdelenia oblastí Ruskej federácie sú aj pohoria Ural a Kaukaz, ktoré ohraničujú európsku časť krajiny a západnú Sibír.

Na južnom Urale sa nachádza jedna z najväčších pamiatok historickej kultúry z tejto oblasti – Kapova jaskyňa, kde v roku1959 našli najstaršie paleolitické nástenné maľby mamuta, koňa a nosorožca.

Okrem toho je tu vyše 100 unikátnych granitových útesov zaujímavých tvarov, ktoré sú na zozname chránených objektov sveta. Najväčší z nich s výškou 750 m sa nachádza v Krasnojarskom kraji.

V oblasti Veľkého Kaukazu sa nachádza najvyšší bod Ruskej federácie – Elbrus, ktorý dosahuje výšku 5642 metrov nad morom. Susedný vrch Kazbek (hneď oproti nemu) má výšku 5 621 m. Najnižším bodom v krajine je Kaspické more vo výške 27 metrov nad morom.

Hneď pri Elbruse sa nachádza známe ruské alpinistické stredisko Terskolom, ktoré je centrom vysokohorskej turistiky.

Polostrovy[upraviť | upraviť zdroj]

Pobrežie Ruska nie je až také členité ako pobrežie Európy. Napriek tomu dosahuje dĺžku vyše 37 000 km a obsahuje veľa polostrovov:

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

 
Pohľad na zamrznutú rieku Tom, pri Tomsku, južná Sibír.
 
Pláže pri Jejsku v Azovskom mori

Ruská federácia je štát s pomerne chladným podnebím. Teploty v zime siahajú hlboko pod bod mrazu.

Krajina sa rozkladá v štyroch klimatických pásmach:

Podľa klimatických ukazovateľov sa územie Ruskej federácie delí na:

  • Ruská arktída
Charakteristika: Dlhé slnečné dni v období od apríla do polovice septembra a nočné dni od polovice októbra do konca februára.
  • Európska časť Ruska
Charakteristika: Jednoznačný vplyv Atlantického oceánu na územie, kde sa morský vzduch pretvára na suchý kontinentálny. V tejto oblasti nastáva zmena charakteru západného a východného podnebia.
Charakteristika: Dosah kontinentálneho podnebia od severu na juh.
  • Východná Sibír
Charakteristika: Územie s kontinentálnym podnebím, ktoré má chladné zimy a teplé letá.
  • Ďaleký východ
Charakteristika: Pre toto územie je typické monzúnové podnebie.

Najchladnejším mesiacom v Rusku je január, kedy teplota vzduchu dosahuje okolo −30 °C. Je to zhruba 20-stupňový rozdiel oproti teplotám na Sibíri, kde januárová teplota dosahuje hodnotu −50 °C. Absolútne teplotné minimum, čo dokumentuje aj pamätník (tzv. Pól chladu), tu namerali v roku 1982 (−68 °C, Verchojanský chrbát).

Ruskí vedci robili výskumy a zaznamenali, že za každých sto rokov sa územie Ruskej federácie oteplí o 0,9 °C. Posledné takéto meranie sa uskutočnilo v 70. rokoch 20. storočia.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Geologická stavba ruského územia je veľmi pestrá, tvorená geologickými jednotkami rôzneho veku. Základné prvky geologickej stavby tvoria staré (archaické) platformy obklopené neoproterozoicko-kenozoickými orogénmi a na nich naloženými mladšími mezozoicko-kenozoickými panvovými oblasťami[10]. V európskej časti krajiny je to východoeurópska platforma (s jadrom v baltickom štíte) a v ázijskej – sibírska platforma (s jadrom v anabarskom štíte). Oddeľuje ich vrchnopaleozoické pohorie Ural a menšie a mladšie kryštalinické masívy prekambrického a spodnokambrického veku (tzv. timanidy a bajkalidy), ktoré tvoria napr. karský, ochotský a omlonský blok ako aj rad oblastí v podloží paleozoického platformného pokryvu. V južných oblastiach Ruska možno pozorovať aj celky kaledónskeho (spodnopaleozoického) orogénu tvoriace kazachstanský blok, altajsko-sajanskú a zabajkalskú oblasť. Na severe je to naopak výbežok škandinávskych kaledoníd až po Svalbard a hyperborská oblasť na šelfe Severného ľadového oceánu severne od Čukotky. Po ich okraji sa kontinuálne nachádzajú vrchnopaleozoické orogény, hlavne Ural, džungársko-balchašský masív a gobi-južnomongolský orogén. Mezozoické (druhohorné) orogény predstavujú hlavne mongolský, sichote-aliňský, novosibirsko-čukotský orogén, Verchojanský chrbát, južný Tajmýr, Nová Zem a Paj-Choj. Najmladšími sú mezozoicko-kenozoické orogény Veľkého Kaukazu aKrymu v západnej časti krajiny a Sachalin na východe[11] Na túto zložitú stavbu sú naložené mladšie sedimentárne panvy. V európskej časti krajiny sú to hlavnemoskovská, timansko-pečorská, volgo-uralská, indolo-kubáňska, severokaukazská a prikaspická panva. V ázijskej časti to sú hlavne rozsiahla západosibírska atunguská panva.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

 
Medové vodopády pri Kislovodsku

Hlavný problém vodných tokov a jazier Ruskej federácie je znečistenie riek a vodných diel poľnohospodárskou činnosťou. To je dôvod, prečo vodné objekty nevyhovujú európskym normám a potrebám. Podľa zákona sa 76 % vody používa na zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou a liečebné účely a 24 % sa využíva v priemysle.

V krajine je asi 300 minerálnych prameňov – Essentuki, Piatigorsk, Železnovodsk, Kislovodsk (Severný Kaukaz), Belokuricha(Altaj), Marcipánova voda (Karélia), Macesta (Čiernomorské pobrežie Kaukazu) a iné.

Moria[upraviť | upraviť zdroj]

Brehy Ruskej federácie obmýva 12 morí, ktoré patria trom úmoriam oceánov a Kaspickému moru:

Jazerá[upraviť | upraviť zdroj]

 
Jazero Strež v Tverskej oblasti

Ruská federácia je krajina jazier, hoci veľkých jazier je tam málo. Ich celkový počet prevyšuje počet 2,7 miliónov a ich rozloha je väčšia ako 400 000 km² (bez najväčšieho – Kaspického mora, ktoré má zhruba 371 000 km²).

 
Bajkal z vesmíru

Jazerá na území Ruskej federácie (podľa rozlohy):

Rieky[upraviť | upraviť zdroj]

 
Rieka Viatka pri Kirove.
 
Kamene vytŕčajúce z Angary pri jej sútoku s Jenisejom.

Územím Ruskej federácie preteká vyše 2,5 milióna riek. Najvodnatejšia z nich je rieka Jenisej tečúca strednou Sibírou. Väčšina ruských riek vteká do Severného ľadového a Tichého oceánu.

Bezodtokové Kaspické more zásobuje vodou rieka Volga, ktorá je najdlhšou riekou Ruskej federácie a zároveň jedinou, ktorá sa vlieva do tohto mora. Je tiež najdlhšou riekou Európy a piatou najdlhšou riekou sveta. Rieka je spojená s kanálmiBaltského, Bieleho, Azovského a Čierneho mora a s riekou Moskva.

Ostatné rieky: Jenisej, Ob, Lena, Irtyš, Amur, Angara, Volga, Don, Oka, Moskva, Neva, Ural, Dneper, Severná Dvina,Pečora, Selenga

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Demografia Ruska
 
Demografický vývoj Ruskej federácie

Podľa najnovších údajov k 1. júnu 2014 činí počet obyvateľov Ruskej federácie 143 800 000 obyvateľov.[12] S Krymským federálny okruhom dosahuje počet obyvateľov Ruska k tomu istému dátumu 146 100 000 obyvateľov. V rokoch 1992 až 2012 Rusko zaznamenávalo prirodzený úbytok obyvateľstva, ktorý bol v 90. rokoch kompenzovaný imigráciou Rusov z postsovietskych republík, neskôr masovou imigráciou najmä zo strednej Ázie, ktorá bola motivovaná ekonomickými faktormi. Prvý raz od roku 1991 sa podarilo zaznamenať prirodzený prírastok v roku 2013.

Prvé sčítanie obyvateľstva Ruska sa datuje do rokov 1718 – 1724. V roku 1745 malo Rusko takmer 15,4 miliónov obyvateľov, na začiatku 19. storočia sa ich počet zvýšil na 26,7 miliónov a v polovici storočia 42,4 miliónov. V roku 1900počet obyvateľov stúpol na 71,1 miliónov, ale do konca 19. storočia sa každým rokom počet obyvateľstva Ruska zvyšoval iba o 1 %.

Demografický rozvoj obyvateľstva Ruskej federácie v 20. storočí bol dramatický. Pričinilo sa o to mnoho faktorov vrátaneprvej svetovej vojny a občianskej vojny, revolúcie v roku 1917 a následnej emigrácie ruského obyvateľstva do krajín západnej Európy, hladomor v krajine v rokoch 1932 – 1933 a represálie voči obyvateľstvu v 30. rokoch 20. storočia. Táto situácia sa čiastočne zlepšila v rokoch 1937 – 1939 zákonom z roku 1936, ktorý zakazoval potraty.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam počtu Rusov v jednotlivých subjektoch Ruskej federácie

Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945), povojnový rast obyvateľstva (1946 – 1955) a jej pokles na začiatku 60. rokov 20. storočia boli hlavnými príčinami, pre ktoré Sovietsky zväz začal viesť tzv. propôrodnú politiku (1982 – 1987) (po rusky:пронаталистская политика). Tento druh politiky priniesol svoje ovocie v roku 2002, keď sa konalo sčítanie ľudu. V ňom sa Ruská federácia umiestnila na 7. mieste spomedzi krajín sveta s počtom obyvateľov 145 166 731 aj napriek prirodzenému úbytku 8 000 000 obyvateľstva v rokoch 1992 – 2002, ktorý sa čiastočne vykompenzoval migráciou obyvateľstva z pobaltských a zakaukazských republík.

Národnostné zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Umiestnenie Národnosť Počet %
1 Rusi 115 889 107 79,83
2 Tatári 5 554 601 3,73
3 Ukrajinci 2 942 961 1,93
4 Baškirci 1 673 389 1,15
5 Čuvaši 1 637 094 1,13
6 Čečeni 1 360 253 0,94
7 Arméni 1 130 491 0,68
8 Mordvíni 843 350 0,58
9 Avari 814 473 0,56
10 Bielorusi 807 970 0,56
11 Kazachovia 653 962 0,45
12 Udmurti 636 906 0,44
13 Azerbajdžanci 621 840 0,43
14 Marijci 604 298 0,42
15 Nemci 597 212 0,41
16 Kabardínci 519 958 0,36
17 Lotyši 514 875 0,35
18 Dargínci 510 156 0,35
19 Buriati 445 175 0,31
20 Jakuti 443 852 0,31
21 Kumovia 422 409 0,29
22 Srbi 413 016 0,28
23 Lezgýnci 411 535 0,28
24 Komijci 293 406 0,18
25 Estónci 243 442 0,17
26 Židia 229 938 0,16
27 Gruzínci 197 934 0,14
28 Sekelovia 192 182 0,13
29 Rómovia 182 766 0,13
30 Kalmyci 173 996 0,12
31 Moldavci 172 330 0,12
32 Lakci 156 545 0,11
33 Kórejčania 148 556 0,1
34 Osetníci 139 149 0,09
35 Tuvinci 125 940 0,07
36 Inguši 108 423 0,06
37 Karejci 101 267 0,06
38 Karačajevci 94 144 0,05
39 Iné národnosti 2 414 558 1,66
40 Bez udania národnosti 1 460 751 1,01

Vierovyznanie[upraviť | upraviť zdroj]

Umiestnenie Náboženstvo %
1 Pravoslávie 65
2 Islam 10
3 Judaizmus 5
4 Kresťanstvo 5
5 Iné 5
Bližšie informácie v hlavnom článku: Náboženstvá Ruska

V súčasnosti v Ruskej federácii existuje vyše 70 náboženských smerov. Podľa ústavy Ruskej federácie sú všetky náboženské spolky v krajine nezávislé od štátu a rovnoprávne pred zákonom. Všetci občania majú právo vyznávať akúkoľvek vieru podľa ich želania. Majú tiež právo byť ateistami.

Tradičné náboženstvá na území Ruskej federácie sú pravoslávie, islam, v menšej miere judaizmus a budhizmus. Väčšina obyvateľstva vyznáva pravoslávie. Jeho súčasťou sú aj náboženské sekty ako staroverectvo a molokánstvo.

Prežitky pohanskej viery ostali zakorenené v symboloch. Ľudia si predstavovali Zem, ktorá je zložená z troch častí – neba, zeme a pekla, ktorému vládnu slovanskí bohovia Perún, Veles a Svarog.

Súčasné politické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Ruská federácia je parlamentnou demokraciou. Forma vlády sa charakterizuje ako prezidentská (respektíve poloprezidentská) republika. Na čele krajiny stojí prezident.

Výkonná moc patrí prezidentovi a vláde, pričom prevažuje moc prezidenta. Zákonodarná moc sa delí medzi vládu a dvojkomorový parlament – Federálne zhromaždenie (po rusky: Федеральное собрание) – ktorý je najvyšším reprezentatívnym a zákonodarným orgánom krajiny, ale fakticky drží v štáte mocenskú prevahu prezident.

Dolnú komoru predstavuje Štátna duma (po rusky: Государственная дума, ГОСДУМА), hornú Rada federácie (po rusky: Совет федерации). Dumu tvorí 450 poslancov volených v parlamentných voľbách. V Rade federácie zasadá 170 senátorov, ktorých vysielajú subjekty federácie (každý z 89 subjektov zastupujú dvaja senátori).

Na rozdiel od dumy sa rada nevolí v priamych voľbách. Senátorov vyberajú regionálne politické reprezentácie – jedného volí regionálny parlament, druhého ustanovuje regionálna výkonná moc. Počet členov Rady sa zrejme zmení v súvislosti so zlučovaním niektorých subjektov. V súčasnosti územie Ruskej federácie tvorí 89 subjektov federácie. (21 republík, 6 krajov, 49 oblastí, 2 mestá federálneho významu a 1 autonómna oblasť.) Všetky subjekty federácie sú si rovné.

Voľby do Ruskej štátnej dumy v roku 2003[upraviť | upraviť zdroj]

V parlamentných voľbách v roku 2003 bolo registrovaných 108 miliónov voličov a zúčastnilo sa ich takmer 60 miliónov. Najviac mandátov získala strana Zjednotené Rusko (po rusky: Единная Россия, ЕДРОС) – 221 kresiel (získala 22,5 milióna hlasov), podporujúca prezidenta Putina. Keďže s poslancami Zjednoteného Ruskazvyčajne hlasujú aj viaceré menšie strany a nezávislí poslanci, prezidentova politika má v parlamente zabezpečenú nadpolovičnú väčšinu.

Druhou najväčšou stranou je Komunistická strana (po rusky: Комунистическая партия Российской Федерации, КПРФ) – 51 kresiel a 7,6 milióna hlasov. Po nej nasledujú Liberálno-demokratická strana Ruska (po rusky: Либерал-демократическая партия России, ДЛПР) – 37 kresiel a koalícia Strany ruských regiónov a socialistov (37 kresiel). K najmenším patrí kedysi pomerne známa Ruská demokratická strana Jabloko (po rusky: ЯБЛОКО) – 4 kreslá.

Voľby do Ruskej štátnej dumy v roku 2007[upraviť | upraviť zdroj]

7 % hranicu zvoliteľnosti prekročili v parlamentných voľbách v roku 2007 štyri strany. Rovnako ako v predchádzajúcich voľbách prvé miesto obsadila stranaZjednotené Rusko (po rusky: Единная Россия, ЕДРОС) – 311 kresiel (získala 43 miliónov hlasov). Na druhom mieste sa umiestnila Komunistická strana (po rusky:Комунистическая партия Российской Федерации, КПРФ) – 58 kresiel (získala 8 miliónov hlasov) a Liberálno-demokratická strana Ruska (po rusky: Либерал-демократическая партия России, ДЛПР) – 42 kresiel (5 miliónov hlasov). Na úkor ruskej demokratickej strany Jabloko sa do parlamentu dostala strana bývalých členov Putinovej strany Jednotné Rusko – Spravodlivé Rusko (po rusky: Справедливая Россия, СП), ktorí v parlamente získali 39 mandátov. Volilo ich okolo 5 miliónov občanov.

Mestá[upraviť | upraviť zdroj]

 
Panelová zástavba v meste Tomsk
 
Chata (tzv. dača) pri meste Myškin

Mestá Ruskej federácie sa delia do 6 skupín podľa ich veľkosti:

  • malé mestá (do 50 000)
  • stredne veľké mestá (50 000 – 100 000)
  • veľké mestá (100 000 – 250 000)
Novorossijsk, Groznyj, Velikij Novgorod, Jakutsk, Pskov, Petropavlovsk-Kamčatskij, Majkop, Nachodka, Piatigorsk,Noriľsk, Kislovodsk, Sergiev Posad, Kyzyl
  • väčšie mestá (250 000 – 500 000)
Tomsk, Tula, Machačkala, Briansk, Kaliningrad, Magnitogorsk, Kursk, Tver, Ulan-Ude, Archangeľsk, Stavropoľ,Murmansk, Smolensk, Vladimír, Vladikavkaz, Čerepovec, Taganrog, Komsomoľsk, Komsomoľsk na Amure
  • najväčšie mestá (500 000 – 1 000 000)
Krasnojarsk, Saratov, Voronež, Togliatti, Krasnodar, Ulianovsk, Iževsk, Jaroslavľ, Irkutsk, Vladivostok, Chabarovsk,Novokuzneck, Orenburg, Riazaň, Astrachaň
  • miliónové mestá (po rusky: города миллионеры) (vyše 1 000 000)
Moskva, Petrohrad, Novosibirsk, Jekaterinburg, Nižný Novgorod, Samara, Omsk, Perm, Volgograd, Kazaň, Čeľabinsk,Rostov nad Donom, Ufa

Administratívne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

 
Republiky Ruskej federácie.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Ruska

Oficiálny názov krajiny – Ruská federácia – napovedá, že nejde o unitárny štát, ale o spojenie rozličných subjektov s väčšou či menšou autonómiou. Od roku 2008 Ruskú federáciu tvorí 83 subjektov, medzi ktorými sú veľké rozdiely nielen čo do rozlohy, počtu obyvateľstva, či životnej úrovne, ale aj čo do miery politickej autonómie.

Najvyšší stupeň samostatnosti v rozhodovaní má 21 republík, ktoré sú zväčša vytvorené na etnickom základe, aj keď podiel ruského obyvateľstva v nich môže byť mimoriadne vysoký. Ako príklad možno uviesť Udmurtskú republiku, kde sú titulárnym národom Udmurti, no tí v celkovom počte obyvateľov republiky predstavovali podľa sčítania obyvateľstva v roku 2002 iba 29,3 %, kým podiel Rusov presahoval 60 %.

Najnižší stupeň autonómie majú autonómne okruhy (celkovo 4) a autonómna oblasť (1), ktoré sú síce subjektami Federácie, ale zároveň tvoria všetky – s výnimkou Čukotského autonómneho okruhu – súčasť iných subjektov Federácie.

Okrem toho Ruskú federáciu tvorí ešte 46 oblastí a 9 krajov. Osobitnými subjektmi sú aj dve najväčšie mestá Moskva a Sankt Peterburg ako tzv. mestá federálneho významu.

Najvyššie funkcie môžu mať v jednotlivých subjektoch federácie rozličné označenia, no s výnimkou republík, kde sa používajú tituly prezident republiky alebo hlava republiky, je to spravidla gubernátor alebo primátor (po rusky: мэр). Novšie sa v rámci úsilia o väčšiu centralizáciu a integráciu krajiny vytvorilo 7 federálnych dištriktov (4 v Európe a 3 v Ázii). Správu dištriktov ustanovuje prezident Ruskej federácie.

Zmeny v roku 2014[upraviť | upraviť zdroj]

Od 18. marca 2014 považuje Ruská federácia za súčasť svojho územia aj polostrov Krym. Na základe tejto zmeny má podľa ruskej ústavy Ruská federácia od 18. marca 2014 85 subjektov federácie. Novými subjektami federácie sú Krymská republika a mesto Sevastopoľ ako mesto federálneho významu. Veľká časť medzinárodného spoločenstva pripojenie Krymu k Rusku na základe referenda neuznáva a Krym je naďalej považovaný za súčasť Ukrajiny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jump up↑ Демография [online]. Федеральная служба государственной статистики, [cit. 2016-01-22]. Dostupné online. (po rusky)
  2. Jump up↑ https://www.gks.ru/bgd/free/b12_00/IssWWW.exe/Stg/dk09/8-0.htm
  3. Jump up↑ Populačné hodiny
  4. Jump up↑ SITA. Rusko má o dve časové pásma menej. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 28.3.2010 20:50. Dostupné online [cit. 2015-10-22]. ISSN 1335-4418.
  5. Jump up↑ Rozhodnutie vlády Ruskej federácie č. 725 z 31.8.2011 [online]. Moskva : Правительство Российской Федерации, 2011-08-31, [cit. 2012-03-11]. Dostupné online. (rus.)
  6. Jump up↑ Termín государство-продолжатель Союза ССР bol uzákonený 15. júla 1995. Viac zákon N 101-ФЗ «О международных договорах Российской Федерации»
  7. Jump up↑ MMF, správa z apríla 2015
  8. Jump up↑ MSN Encarta, heslo Russia
  9. Jump up↑ Всероссийская перепись населения 2002
  10. Jump up↑ Yakubchuk, A. S., Nikishin, A. M., 2005, Russia. in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R. (Editori), Encyclopedia of Geology. Elsevier, Amsterdam, s. 456 – 473
  11. Jump up↑ Metelkin, D. V., Vernikovskij, V. A., 2005, Regionaľnaja geologia Rosii (Kratkij kurs lekcii). Novosibirskij Universitet, Novosibirsk, 93 s.
  12. Jump up↑ Demografia,Dostupné online Štatistický úrad Ruskej federácie

Mapy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Štítky:

|

Späť