7. október – Ružencová Panna Mária, Výročie víťaznej bitky proti moslimom pri Lepante

07.10.2016 23:50

http://www.magnificat.sk/wp-content/uploads/2011/10/marialepanto.jpg

Pod pontifikát dominikána Pia V. (1566-1572), ktorý bol veľkým askétom a mužom modlitby a na pápežskom tróne, spadá udalosť, ktorá mala pre Cirkev a celý Západ rozhodujúci význam. Preto je zobrazená na mnohých stropových freskách mariánskych kostolov námorná bitka pri Lepante.
Politicky roztrieštený Západ bol ohrozovaný Turkami. Vo svojej dobyvačnej politike si chceli bez milosti podmaniť celý kresťanský Západ a získať ho pre moslimskú vieru. Keď sultánova flotila získala viac gréckych ostrovov, plánoval dobyť cez Maltu, Sicíliu a Neapol Stredozemné more.
Pápez Pius V. sa neúnavne snažil zjednotiť rozhnevaných kresťanských veliteľov, aby sa tak mohli účinne postaviť proti tureckej prevahe. V najväčšej núdzi bola obranná vojna a vedenie kresťanskej flotily zverené vynikajúcemu mladému admirálovi Juanovi z Rakúska. Súčasne vyzval Pius V. všetkých kresťanov, aby sa modlili ruženec, aby kresťanské vojská zvíťazili v tejto bezvýchodiskovej situácii s pomocou Panny Márie. Hovorí sa dokonca, že pápež dal vojakom rozdať ružence.
Admirirál Andre Doria mal na palube svojej lode pri sebe aj vzácnu kópiu milostivého obrazu z Guadalupe.

7. októbra 1571 napokon prišlo k svetoznámej bitke. Bojovalo 500 lodí a 170 000 mužov. Očití svedkovia hovoria, že na kresťanských lodiach boli vztýčené kríže a že syn rakúskeho cisára, don Juan si ako prvý kľakol pred krížom a úpenlivo prosil o Božiu pomoc. Všetci ostatní vojaci nasledovali jeho príklad.
Boli to dojímavé okamihy. V priebehu niekoľkých hodín ťažkého boja bolo potopených 113 tureckých galejí, zajatých 117 lodí a oslobodených 12 OOO kresťanských otrokov, ktorí museli slúžiť Turkom ako veslári. Dovtedy neporaziteľná turecká flotila utrpela zdrvujúcu porážku a Európa bola zachránená pred islamom. Všetci boli presvedčení, že nezvíťazila zbraní, ale Boh zasiahol na príhovor Panny Márie.

Keď prišla o dva týždne k pápežovi správa o šťastnom výsledku bitky, nebol pápež vôbec prekvapený. On totiž v hodine víťazstva náhle prerušil rozhovor s generálnym pokladníkom, otvoril okno a dojatý radostne oznámil: “Naša kresťanská flotila v tejto hodine zvíťazila nad Turkami. Poďakujme sa Pánovi!”
Tiež nariadil, aby sa od toho dňa každú prvú októbrovú sobotu slávil sviatok Panny Márie víťazstva. Jeho nástupca pápež Gregor XIII. neskôr tento sviatok premenoval na Sviatok ruženca.
Podrobne opisuje situáciu ako aj samotnú bitku pri Lepante uvedený článok v eurarabia.cz

Strety civilizácií sú tak staré, ako história samotná a rovnako staré, ako slepota tých, ktorí si želajú tieto zrážky odstrániť. Sú to však kľúčové body, alebo okamžiky zvratu v dejinách. Keď v druhej polovici 16. storočia zazneli islamské vojnové bubny a mufti sultána Osmanov vyhlásil džihád, len pápež si plne uvedomil vážnosť hrozby. Brandon Rogers v poznámkach ku básni G. K. Chestertona “Lepanto”, od vydavateľstva Ignatius Press píše: Pápež Pius V. “pochopil obrovský význam odporu voči agresívnej expanzii Turkov lepšie, než ktokoľvek z jeho súčasníkov. Pochopil, že skutočný boj sa odohráva na poli duchovnom; došlo na zrážku vierovyznaní a v stávke bola podstata existencie kresťanského Západu.” Avšak vtedy, tak ako teraz bola jednota Kresťanstva spochybnená; otrasy v dôsledku luteránskej revolúcie spôsobili, že islam zacítil svoju príležitosť.

Osmanské impérium, centrum sily islamu, chcelo ovládať Stredozemné more. Piráti vyrážali zo Severnej Afriky; sultánova obrovská flotila kotvila vo východnom Stredomorí; islamské armády pochodovali Severnou Afrikou, Stredným a Blízkym Východom a vyvíjali nátlak na oblasť Jadranu; moslimské armády ohrozovali z Balkánu Habsburské impérium.

Osmanskí Turci túžili dostať celú Európu do područia dar al-Islamu, “domu poddanstva” – rozumie sa poddanstva pod právom šaríje. Európa, ako zem neveriacich predstavovala dar al-Harb, čiže “dom vojny”.

Samotný “dom vojny” bol vnútorne rozdelený. Habsburské impérium predstavovalo európsku hrádzu voči islamskému džihádu, ale jeho stavbu rozožierali protestanti, ktorí nielen, že viazali katolícke armády, ale dokonca pochlebovali moslimom, pretože v nich videli spojencov v boji proti pápežovi v Ríme.

V roku 1568 súhlasil cisár Maximilián z rakúskej polovice Habsburského impéria, s uzavretím mierovej dohody s Turkami, takže v povodí Dunaja, samozrejme zavládol dočasný pokoj.

V Španielsku, ďalšom základnom pilieri Habsburského impéria, vládol Filip II. Pre neho však situácia nebol vôbec pokojná. Väčšine z nás sa Filip II. prekvapivo javí ako tmavý zamračený muž, aj keď bol v skutočnosti modrooký a svetlovlasý. Pretrvávajúci obraz Filipa, najmä pre Angličanov (dokonca j pre katolíkov z Anglicka) je spojený s Chestertonovým popisom “silne zarasteného” kráľa:
Na stenách je tam zamat – ako hriech mäkký a čierny
len drobní diabli sa tam hmýria a sú mu stále verní.

A jeho tvár je hrozná – jak sivobiela pleseň,
jak bylina, čo bez svetla smrteľnú spieva pieseň.

Ako vládca bol Filip drsný, morózny a strohý. Bol stelesnením bezškrupulóznosti, ktorá z osobných zlyhaní vytvorila verejnú neresť. V jeho svete nebolo miesta pre dobročinnosť, ale veľa priestoru pre strojenie úkladov a chladných kalkulácií, ktoré síce mali slúžiť na obranu viery, ako konečného cieľa, obsahovali však príliš mnoho kovov oveľa lacnejších, než pravé zlato z monštrancií.

Filipovi rytieri odchádzali do Nového sveta a formovali tam obrovské impérium, ktorého rozloha prevyšovala všetky predstavy a odkiaľ sa vracalo zlato a poklady. To bola budúcnosť, ako ju videl Filip. Ale hrozba sa skrývala na sever od neho, v bezprostrednej blízkosti.

Európa sa rozdelila
Filip nebol priateľom moslimov, pretože moslimovia predstavovali trvalú hrozbu pre Neapol a Sicíliu, ktoré patrili Španielsku. Španielske lode často bojovali v oblasti Stredozemného mora s barbarskými pirátmi. Súčasne musela španielska pechota potláčať povstanie Maurov, ktorí zjavne neboli ochotní konvertovať na katolícku vieru. Filip si však veril a bol presvedčený, že Španielsko je dostatočne mocné, aby moslimov porazilo. Bolo to predsa nad slnko jasné.
Relatívne nový bol však protestantizmus. Bola to zrada a kacírstvo. Napriek tomu, že Filip by sa nedokázal vyjadrovať tak kvetnato a výstižne, bolo to oveľa horšie:
Sever je plný zmätkov zlých a očí ubolených,
aj hnev, aj údiv nevinný sú hrobom vyvolených.

A kresťan vraždí kresťana v tej noci krutej, tmavej
a pred Kristom sa ukrýva a stráca všetku nádej.
Za bozk, čo dar bol od Boha, tam v Galilei dávnej
odsúdil kresťan Máriu vo svojej nenávisti márnej…

Zatiaľ čo rakúski Habsburgovia vkladali nádej do zmierenia so svojimi zúrivými teutonskými protestantmi, Filip vkladal nádej do inovovanej španielskej pešej armády. Bola to podľa neho adekvátna odpoveď protestantizmu.

Pápež Pius V. – podobne ako Filip – nebol predstaviteľom benevolentného a žoviálneho kresťanstva, aké Taliani milovali. Domnieval sa, že Cirkev si toho užila už dosť spolu s uvoľnenou renesančnou morálkou a prílišnou benevolenciou voči protestantskej úchylke. Nikdy nepoznal, čo to je život vo veľkolepom štýle. Bol pôvodom pastier, askéta, dominikán a inkvizítor. Napriek tomu, že mal s Filipom veľa spoločného, predsa len jeho duchovné jadro bolo lepšie vyvážené, čo ho chránilo pred Filipovými zlyhaniami. Ako pápež bol reformátorom a vniesol do organizácie a riadenia cirkvi mníšsku čistotu, aby sa obrodil náboženský poriadok, vychovávali verní, realizovala evanjelizácia a starostlivosť o chudobných (čo robil aj on osobne).

Aj keď bolo kresťanstvo rozštiepené – dokonca Filip mal výhrady voči nadvláde pápeža nad cirkvou v Španielsku – pápež sám bol napriek tomu duchovnou a svetskou autoritou, zosobnením budúcej svätosti, organizátorom Svätej Ligy, bojovej sily, ktorá zahrnovala katolíckych rytierov nielen z pápežských štátov a maltézskych rytierov, ale aj ale aj bojovníkov z Talianska, Nemecka a Španielska, dokonca z Británie, Škótska a Škandinávie, morských pirátov, gentlemanov – dobrodruhov a väzňov, odsúdených ku veslovaniu na galérach.

Francúzsko, “la belle France”, sa tiež zúčastnilo, ale nie ako samostatný subjekt. Grandiózne obdobie “fleur de lis” zaniklo spolu so zánikom križiackych kráľovstiev. Terajší francúzsky kráľ nemohol podporovať žiadne dobrodružstvo Ligy spoločne s Habsburgovcami, ktorí ho svojimi domíniami obklopovali. Navyše by bol celkom uvítal dohodu s moslimami, aby ich odvrátil od výbojov do Francúzska a poštval proti Janovčanom a Španielom (okrem maltézskych rytierov, kde sa Francúzi zo starej školy ešte stále veľmi dobre uplatňovali). Preto francúzsky kráľ, Charles IX. z rodu Valois predstieral vyčerpanie z bojov s hugenotmi. Ešte menej ochoty ku spolupráci s pápežom prejavovala protestantská Anglia, kde si panenská kráľovná začala budovať okolo seba niečo ako kult osobnosti a anglikánska cirkev bola podriadená jej želaniam. Smutným dôsledkom francúzskej reálnej politiky a anglického kacírstva bolo, že synovia Richarda Levie srdce boli vyradení z hry.

Tak pápež vyslal armády hoc hrozbu cítil strašnú
a meče kráľov kresťanských, nech kríž už brániť začnú.
Kráľovná chladná anglická v zrkadle obzerá sa,
a tieň len rodu Valois na omši zíva zasa.

Tvrdé prebudenie Benátok
Boli aj iní, ktorí mohli spokojne zívať na omši, ale napriek tomu sa oduševnili pre križiacku výpravu proti Turkom – bola to najmä obchodnícka republika Benátska. Jedným zo všeobecne uznávaných mýtov histórie je predstava, že protestanti vynašli kapitalizmus. Benátky však predstavujú dôkaz, že katolícke štáty trénovali svoje kapitalistické svaly mnoho storočí skôr, než Luther spustil svoju kampaň, alebo Kalvin zistil, že je predurčený k tomu, aby seba spasil a ostatných zatratil.
Benátčania boli prvými predstaviteľmi v umení kapitalizmu. Boli vlastne čímsi ako podnikatelia dnešného Hong-Kongu. Svoje mesto vybudovali na lagúne a ich domy spočívali na drevených stĺpoch. Benátčania boli ekonomicky veľmi úspešní napriek tomu, že nemali žiadne prírodné zdroje, s výnimkou mora.

Nikto presne nevie, kedy boli Benátky založené, bolo to však ešte v dobách Rímskeho impéria, možno v piatom storočí. V rannom stredoveku to už bol fungujúci mestský štát, ktorý si vytvoril svoje obchodné a územné impérium, potrebné na ochranu a rozšírenie obchodných záujmov Benátok.

Ako všetci obchodníci, Benátčania uprednostňovali obchod ako spôsob komunikácie: nechceli bojovať – chceli predovšetkým zarábať. Uvedomovali si však to, na čo prišiel podobne zmýšľajúci Thomas Jefferson o päťsto rokov neskôr – a síce, že ” obchod na mori…musí byť často vykúpený vojnou.”. Napriek tomu Benátčania, ak mali k tomu príležitosť používali neskôr Churchillom definované pravidlo, že “bla-bla-bla je vždy lepšie než boj-boj boj.”

Táto pápežom zvolaná križiacka výprava, ktorá mala moslimov skôr odstrašiť, než čokoľvek iné, Benátčanov v podstate neovplyvnila. Moslimovia boli predovšetkým zákazníci a zákazník má (až do momentu zjavného kacírstva) vždy pravdu a to aj vtedy, ak ním obchodník tajne opovrhuje.

Benátčana sa však rozhodli pre účasť v dôsledku triezvej úvahy o islamskej agresii v oblasti východného Stredomoria. V roku 1565 Osmani obkľúčili ostrov Malta, ktorý bránili tzv. Špitálski rytieri (známi tiež ako Rytieri Sv.Jána, alebo neskôr podľa svojho sídla ako Maltézski rytieri). Štyri mesiace odrážali chrabrí rytieri útoky Osmanov a spôsobovali nepriateľovi značné straty. Keď rady rytierov posilnili aj Španieli, Osmani obliehanie vzdali.

Osmani rytierov síce nesmierne nenávideli, ale napokon prišli k uzáveru, že Cyprus, ktorý vlastnili Benátčania, bude pre nich jednoduchším sústom a o päť rokov neskôr ho obkľúčili. V tom okamžiku sa Benátčania, ktorí predtým ignorovali pápežské výzvy, rozhodli hájiť Stredomorie pred islamskými nájazdníkmi, pretože sa sami ocitli v bojovej línii. V dôsledku dodržiavania starých dobrých obchodných pravidiel, neboli Benátčania prekvapení nepripravení. Ich bezpečnostnou zárukou bol Benátsky Arsenal, ktorý predstavoval mohutnú námornú silu, vybudovanú a udržiavanú obchodníkmi Benátskej republiky. Žiaľ, v roku 1569 padol Arsenal za obeť požiaru a roku 1570 osmanský mufti Ibn Said na príkaz sultána Selima II. vyhlásil džihád proti kresťanom na Cypre. Sultán Selim bol známy , ako “Opilec”, vzhľadom na svoje neislamské opilecké zvyky. Líšil sa od ostatných aj svetlými vlasmi. Napriek svojmu ťažkému alkoholizmu , podobne ako Filip II, nepredstavoval typ blondiaka, ktorý si užíva radosti života. Mal rozsiahly hárem, neobmedzené množstvo alkoholu a prístup ku potešeniam, ktoré veriaci dúfali nájsť až v raji. Blúdil však po paláci v hlbokých depresiách a v záchvatoch zúrivosti proti odpadlíkom a dekadencii Západu. Nebol síce vojak ani námorník, ale podporoval každého piráta, ktorý by chcel napádať západné loďstvo, všetky výboje osmanských námorných síl aj obkľúčenie Cypru.

Útok moslimov
Turci nasadili 70 000 mužov, vrátane svojich špeciálnych útocných jednotiek, pretoriánskej gardy sultána, Janičiarov – mladíkov, ktorých v detstve odobrali kresťanským rodičom ako daň, a po konvertovaní na islam ich vyučili bojovému umeniu a umožnili im podľa bojových výsledkov aj povýšenie.

Katolícki obrancovia Cypru boli v desivej početnej nevýhode, asi 1 ku 7 a Maltézski rytieri museli znovu čeliť ešte drsnejším podmienkam. Kľúčovými bodmi na Cypre boli mestá Nikózia a Famagusta. Mesto Nikózia sa držalo temer sedem týždňov. Keď zostalo už len 500 vojakov – vzdalo sa a očakávalo, že civilné obyvateľstvo bude ušetrené, aj keď kresťanskí vojaci budú vzatí do otroctva. Namiesto toho však osmanskí útocníci zavraždili každého kresťana, ktorého sa im podarilo nájsť – bolo to 20 000 obetí, bez ohľadu na postavenie, sex a vek, snáď s výnimkou 1000 žien a detí, ktoré boli predané do otroctva. Aj mohamedáni čosi vedeli o obchode a s vidinou zárobku pri predaji adeptiek pre háremy sa pokúsili zachrániť aspoň najcennejšie Európanky.

Bývalá pevnosť križiakov – Famagusta zostala jediným bodom obrany ostrova. Kresťanskí obrancovia, povzbudení zohavenými hlavami Benátčanov, ktoré Turci vystavovali v Nikózii, posilnili obranu a na jednom mieste ich nahradili chrabrí benátski námorníci.

Pápež Pius V. mal na oslobodení Famagusty najväčší záujem. V dôsledku neúnavnej diplomacie sa mu napokon podarilo spojiť sily pápežských štátov, Maltézskych rytierov, Benátčanov, ich menších súperov Janovčanov, mužov zo Savojska a čo bolo najdôležitejšie – Španielov a ich vazalov v Neapole a na Sicílii a vytvoriť tak Svätú Ligu. Pápež nepotrestal Benátčanov za to, že zlyhali pri predošlej výzve pápeža k boju. Nebolo to preň dôležité. Chcel iba obnoviť kresťanstvo ako také. Vedel dobre o národnostných a osobných rivalitách a nenávisti, ktoré boli hojné vo vnútri Ligy a vyžadovalo to z jeho strany obrovský takt, aby udržal Ligu pospolu a viedol ju k víťazstvu proti Turkom a ku oslobodeniu Cypru.

Pre statočných obrancov Famagusty však už bolo príliš neskoro. V auguste 1571, po desiatich mesiacoch odporu vyhovel benátsky veliteľ Marco Antonio Bragadino nátlaku civilistov a začal vyjednávať s Turkami. Podľa dohody mala byť posádka vyhostená a ľudia ušetrení. Jednotky boli odzbrojené a nalodené – a potom boli všetci, vrátane vojakov aj veliteľov popravení. Pre Marca Antonia si mohamedáni vyhradili osobité mučenie. Nezabili ho ihneď. Odrezali mu nos a uši a podľa toho, čo napísal T.C.F.Hopkins vo svojej “Zrážke u Lepanta”:
Vo Famaguste ho vystavili na pranieri, potom ho vliekli okolo osmanského tábora iba v bedernej rúške so somárskym sedlom a prinútili ho bozkávať zem pred stanom Lala Mustafu. Povzbudzovali osmanských vojakov, aby naň hádzali výkaly a špinu a aby sa posmievali jeho nešťastiu a šklbali mu bradu…Lala Mustafa osobne vyšiel, aby ho opľul a vylial na hlavu starého muža obsah svojho nočníka.
Ani to nebolo ešte všetko. Stiahli z neho kožu, ako z trofeje, vypchali ho a poslali sultánovi, ktorý ho uložil do skladu ostatných ľudských trofejí – do väzenia pre otrokov.

Don Juan vyráža na more
Ale pápež našiel na toto zneuctenie odpoveď a našiel aj muža, ktorý bol schopný ju doručiť. Spomedzi odvážnych, skúsených a výbojných veliteľov jeho ťažko zvládnuteľnej Svätej Ligy si vybral pekného 24-ročného muža. Tento mladý muž, odchovaný na rytierskych povestiach prešiel školou vojny a bol skúseným veliteľom, ktorý mal za sebou už víťazstvo v boji s Maurami. Bol tiež nemanželským synom nebohého Karola V., takže mal za sebou dobrú rodovú líniu, ako to už u nemanželských detí býva. Bol to Don Juan Rakúsky (Don Juan of Austria).

Don Juan bol súčasne nevlastným bratom Filipa II., ktorý sa k nemu správal chladne, jednak z vypočítavosti – čo sa dalo očakávať, a jednak zo žiarlivosti – čo už tak samozrejmé nebolo. Filip bol potešený skutočnosťou, že povýšenie Dona Juana potvrdilo vedúcu úlohu Španielska vo Svätej Lige, ale na druhej strane robil všetko preto, aby podmienil autoritu Dona Juana autoritou ostatných španielskych veliteľov a teda aj svojou. Keď sa však armády pripravovali na boj, tieto manipulácie nutne stratili význam a chvastúnsky Don Juan prevzal celé vedenie.

Hoc vyšiel z lôžka lásky len, stav jeho pochybný,
meč pevnou rukou zodvihol ten rytier posledný,
Ten večný básnik zasnený a slávik krásnych žien,
čo na juh s lutnou putoval, keď svet bol mladý sen.
On bez bázne a bez hany tou cestou tvrdo kráčal
v ústrety bojom križiakov, by meč svoj krvou zmáčal.
Jeho prvým víťazstvom bolo, že zabránil vzájomnému vyvraždeniu Španielov, Benátčanov a Janovčanov. Druhé víťazstvo však bolo oveľa dôležitejšie: napriek varovaniu mnohých jeho veliteľov – obzvlášť janovského admirála Giovanni Andrea Doria – prinútil Don Juan loďstvo, aby vyplávalo do útoku.
Andrea Doria mal k obavám dôvod. Ak porážka jedinej tureckej flotily vyžadovala spojené námorné sily celého kresťanského sveta, akú šancu na víťazstvo mohla mať táto krvopotne zbúchaná koalícia navzájom nepriateľských veliteľov, vedená navyše 24-ročným chlapcom, ktorý síce bojoval s pirátmi, ale vo veci velenia tak obrovskej flotily získaval inštrukcie od Dona Garcia de Toledo? Don Garcia bol kedysi známy a tvrdý morský vlk, ale upadol v očiach Filipa II. do nemilosti a musel odísť do ústrania, s pošpinenou reputáciou. Don Juan mu však dôveroval a bol presvedčený, že jeho rady nebudú prešpikované španielskym politikárčením. Našťastie mal Don Juan pravdu, pretože podľa slov Jacka Beechinga v “Lepantských galejach” “držal vo svojich rukách osud civilizovaného sveta”.

Boj začína
Turci mali približne 328 lodí, z ktorých 208 boli galéry a zvyšok predstavovali menšie obslužné lode. Na palubách mali skoro 77 000 mužov, vrátane 10 000 Janičiarov, ale aj
50 000 veslárov, z ktorých mnohí boli kresťanskí otroci. Don Juan mal k dispozícii 206 galér, na ktorých bolo 40 000 veslárov a námorníkov a viac ako 28 000 vojakov, rytierov a dobrodruhov. Mal tiež požehnanie pápeža a pápežskú štandardu, duchovné služby jezuitov, dominikánov, františkánov a kapucínov, ktorí sprevádzali flotilu, modlitby veriacich a ružence, ktoré dostal každý kresťanský veslár.

Katolícku armádu objavili moslimské špionážne lodi, natreté na čierno, aby sa mohli v tme pohybovať bez toho, že by ich zbadali. Špionážne lodi poslali veleniu správu, že kresťania nepredstavujú pre osmanskú flotilu dôstojného protivníka. Keď 7.októbra, 1571 vchádzali kresťanské lodi do Patraského zálivu, vyvolali pozorovatelia Dona Juana poplach. Osmanské lodi, prichádzajúce zo svojej námornej bázy v Lepante, v susednom Korintskom zálive, utvorili bojovú líniu. Jej predná časť bola usporiadaná do troch bojových skupín, tak ako u kresťanov (aj keď boj sa začal skôr, než Andrea Doria , ktorý velil katolickému pravému krídlu, mohol plne rozvinúť formáciu svojich lodí). Oproti trom bojovým skupinám Dona Juana bol klin z galér – pomalších a horšie manévrujúcich bojových lodí s delami, ktoré kompenzovali nedostatok manévrovateľnosti mohutnosťou svojej paľby.
Boj sa začal, galéry vyslali prvé výstrely, ktoré ničili paluby a vojakov na tureckých lodiach. Ale osmanské lodi ich oboplávali a mali v úmysle zovrieť katolícke lodi a premeniť námorný boj na boj muža s mužom – krvavú seč moslimských šablí, lukov a muškiet proti katolickým kordom, pikám a arkebúzam.

Delá vybuchovali, na kresťanov padal dážď šípov a späť leteli olovené gule z arkebúz. Keď sa lodi priblížili, zachytili sa hákmi, ktorými sa spojili bok po boku. Kresťania vyhadzovali siete, aby sa bránili útoku nájazdníkov a strieľali po nich. Ale aj napriek tomu nastal na palubách boj muža proti mužovi. Katolíci obrátili otočné delá na lode nepriateľov a tureckí lučišníci vypúšťali série šípov, ktoré zapríčinili smrť Agostiniho Barbariga, veliteľa katolíckeho ľavého krídla – trafil ho presne do oka šíp práve vtedy, keď si zodvihol priezor, aby vydal rozkazy.

Osmanské lode sa snažili zvrátiť ľavé krídlo katolíckej flotily. Zatiaľ čo sa zdalo, že sa im to darí, katolícke lode zareagovali: uprostred ohlušujúceho a oslepujúceho revu kanónov, šípov granátov a výstrelov pritlačili moslimské lode na Scropha Point. Tam, na plytčinách, boli moslimské lode chytené do pasce. Moslimovia spočiatku bojovali zúrivo, ako polapené divé zvery. Pripájalo sa však čoraz viac katolíckych lodí až napokon na pravej strane sa osmanská bojová línia začala rozpadať. Navyše kresťanskí otroci na osmanských lodiach sa vzbúrili. Osmanskí kapitáni a ich posádky zistili, že nemajú šancu, prirazili lode na plytčinu a dúfali, že sa zachránia na brehu. V skorých poobedňajších hodinách mohlo katolícke ľavé krídlo sláviť víťazstvo.

V strede katolíckej flotily bol Don Juan na palube vlajkovej lode REAL. Pre neho, ako aj pre moslimského veliteľa Ali Pašu boj predstavoval čosi ako turnaj. Strieľali salvy, aby upozornili jeden druhého na svoju prítomnosť. Potom zamierili k sebe až na doraz, používajúc svoje lode ako bojové paripy. Lode sa zrazili, Don Juan viedol boj, línia po celej dĺžke vybuchovala delovými výstrelmi, výstrelmi z muškiet, cvendžaním mečov, kordov a bojových sekier, zatiaľ čo nehlučne letiace smrtiace mraky šípov narážali do brnenia a do ľudí.

Zdalo sa, že v tejto zúrivej skrumáži lodí sa dostávalo lodi a mužom Dona Juana to najhoršie – aj obľúbená opica nášho hrdinu hádzala osmanské granáty späť na nepriateľa – až pokým Marco Antonio Colonna, veliteľ pápežských galér, nenarazil svojou vlastnou vlajkovou loďou do lodi Ali Pašu. Záplava katolíckeho vojska sa nahrnula na osmanskú loď a začal sa vlastne boj pešiakov, ktorý moslimov doslova zmietol. Samotného Ali Pašu v boji zabili a odťali mu hlavu a keď Don Juan odmietol prijať ju ako dar, hodili ju cez palubu.. Na osmanskej vlajkovej lodi zaviala štandarda Svätej Ligy a štandarda Ali Pašu – neporaziteľná štandarda samotného sultána, vyrobená zo zeleného hodvábu a s menom Proroka, vyšitým v zlate 28 000 krát – bola v rukách Dona Juana.

Na pravom krídle bol Andrea Doria zaujatý bojovým manévrom, ktorý bol opakom boja flotily Ligy v strede a na ľavej strane. Odlákaní od nutnosti chrániť pravé krídlo stredu boja, umožnili vzápätí Turkom, aby začali prúdiť cez uvoľnený priestor. Niektoré katolícke lode – bez priameho príkazu sa pokúsili voľný priestor zahradiť, bolo ich však príliš málo a tak hrdinsky vyhadzovali do povetria vlastné zásoby pušného prachu. Prúd moslimov sa potom zameral na vlajkovú loď maltézskych rytierov, ktorí – práve tak ako ich statoční početní predchodcovia – bojovali s presilou na život a na smrť. (prežilo ich asi šest a údajne aj to je prehnane vysoký počet. Jediný, o kom sa s určitosťou vie, že prežil, bol veliteľ rytierov, Pietro Giustiniari, aj keď dostal päť zásahov šípom a dva šablou). Andrea Doria, ktorý nemal v úmysle zájsť tak ďaleko, sa obrátil a vyhnal zvyšných osmanských útocníkov, ktorých veliteľom bol Uluch Ali Paša. Talian obrátil barbarského piráta na útek. Uluch však mal svoju trofej – štandardu maltézskych rytierov – a vedel sa v prípade nutnosti včas stiahnuť. Pretože bol realista, bolo mu jasné, že veľký boj bol prehratý.

Víťazstvo u Lepanta

Nebol to pre Turkov iba prehratý boj, 170 galér z ich flotily bolo zničených, 33 000 mužov padlo v boji, bolo zranených, alebo padlo do zajatia a 12 000 kresťanských otrokov bolo oslobodených. Stratená bola celá jedna generácia skúsených tureckých lučišníkov a námorníkov. Napriek tomu, že mocnú flotilu bolo možné postaviť znovu – a skutočne aj bola postavená – a napriek tomu, že sultán prisahal obnovenie džihádu po mori, a ked nie po mori tak po pevnine, hrozba osmanskej nadvlády nad Stredomorím definitívne skončila.
Domino Gloria!

Don Juan Rakúsky
oslobodil svojich ľudí!

Straty katolíkov predstavovali 7 500 mŕtvych, mnohí z nich rytieri a šlachtici, ďalej 22 000 ranených (vrátane Miguela de Cervantes) . Pápež Pius V., ktorý prikázal veriacim modliť sa ruženec za víťazstvo, bol presvedčený, že to bola práve modlitba, ktorá zvrátila výsledok. Deň bitky pri Lepante sa stal slávnostným dňom Našej Víťaznej Panej, neskôr Našej Ružencovej Panej.

Don Juan, veľký hrdina, venoval svoj podiel na koristi katolíckym raneným, ktorí neboli schopní vziať si svoj podiel na koristi sami a svoju veľkorysosť ešte zdvojnásobil , keď ku koristi pridal aj 30 000 dukátov, ktoré dostal od mesta Messina. Aj z dvoch ukoristených štandard urobil dary: imperiálnu osmanskú štandardu dostal pápež; slávnu štandardu zo zeleného hodvábu venoval Filipovi II spolu so správou o svojej činnosti v armáde. Rozdával naokolo veľmi veľa, ale sebe nechal len málo, napriek tomu, že bol v súboli muža proti mužovi sám ranený do ruky. Don Juan bol dokonalým rytierom bez bázne a hany, ale žiaľ, ako už to u vznešených ľudí býva – zomrel mladý, skosený horúčkou. Bol to romantický hrdina, verný a oddaný katolík a vojak (napadne nás mimochodom pre porovnanie brutalita jeho nevlastného brata, ktorú prejavil v Holandsku). Miloval očarujúcu Margueritu z Valois, ktorej krv bola jednoznačne kráľovská, ale charakterom sa nemohla Donovi Juanovi rovnať. Don Juan dokázal, že aj v nepriaznivých podmienkach Európy, ktorú už katolícke ideály viac nezjednocovali, sa ešte vyskytujú rytieri, hodní toho mena.

A preto:
Sám Cervantes na galére, keď meč svoj schováva
(Don Juan späť sa navracia aj s vencom víťaza)
vidí jak rytier statočný sa vydá na cesty
pre slávu s mlynmi bojovať, pre priazeň nevesty.
A úsmev, keď schováva meč, ho veru preslávi.
(Don Juan späť sa navracia z križiackej výpravy).

V dnešných časoch je kresťanstvo ďaleko viac rozdelené, roztrieštené a nedôverčivé, než v časoch Dona Juana, ale ešte stále sú tu bojovníci, statočné jadro tejto civilizácie. Naši bojovníci – niektorí z nich nosia tiež pri sebe ružence (aj ja som mal u námorníctva podobný) a usmievajú sa pri spomienkach na milenky, manželky a deti, na futbal a studené pivo pri teplom ohni, na Vianoce. Sú to dedicovia mužov, ktorí zachránili Európu pri Lepante a ktorí – s Božou pomocou – zachránia znovu Západ. Takže na pamiatku Dona Juana a Lepanta, my, ktorí sme katolíci, pomodlime sa za nich, za ich bezpečnosť a za ich víťazstvo. Svätý Juraj, archaniel Michael, Naša Pani Mária, orodujte za nich – a za nás.
z angličtiny pro Eurabia.cz přeložila – EC –
www.magnificat.sk/7-oktober-ruzen…