Ženské diakonky: Sporná otázka v dejinách Cirkvi

16.05.2016 23:31
https://s3.amazonaws.com/classconnection/123/flashcards/4948123/png/screen_shot_2015-03-30_at_94747_pm-14C7119F02B76AB84BA.png
Teodora, matka pápeža Paschalisa II., Panna Mária a dve ženské svetice, mozaika z 9. storočia sa nachádza v kostole Santa Prassede v Ríme.
 

Svätý Otec František by chcel vytvoriť oficiálnu študijnú komisiu na preskúmanie otázky, ktorú dostal 12. mája 2016 počas stretnutia s generálnymi predstavenými ženských rehoľných inštitútov v Aule Pavla VI. vo Vatikáne:

„Zasvätené ženy už veľa pracujú s chudobnými a vytisnutými na okraj, vyučujú katechézu, sprevádzajú chorých a zomierajúcich, roznášajú sväté prijímanie, v mnohých krajinách vedú spoločné modlitby pri absencii kňazov a za týchto okolností prednášajú homíliu. V Cirkvi je úrad trvalého diakonátu, ale je otvorený iba mužom, či už ženatým, alebo neženatým. Čo prekáža Cirkvi, aby zahrnula ženy medzi trvalých diakonov, práve tak, ako sa to udialo v prvotnej Cirkvi?“

Historické výskumy

Kongregácia pre náuku viery bude pri svojej práci zaiste konzultovať aj príspevok „Diakonka, ktorý napísala Maria Grazia Biancová pre renomovaný Nuovo dizionario patristico e di antichità cristiane (Marietti 1820 Genova – Milano, 2006, s. 1384 – 85). Štvorzväzkový slovník prinášajúci najnovšie poznatky z historicko-teologického výskumu na poli cirkevných Otcov vydal Patristický inštitút Augustinianum, ktorý sídli len niekoľko desiatok metrov od Kongregácie pre náuku viery. Pátri augustiniáni sú vyhľadávanými poradcami Vatikánu pre ranokresťanské záležitosti. V roku 2012 Benedikt XVI., kedysi dlhoročný prefekt tohto dikastéria, kreoval za kardinála dlhoročného konzultora Kongregácie pre náuku viery, augustiniánskeho pátra Prospera Grecha OSA.

Maria Grazia Biancová, profesorka na Libera Università degli Studi „Maria SS. Assunta“ v Ríme, vo svojom príspevku zhrnula prehľadnou formou základné zistenia historického výskumu v otázke diakonátu žien v ranej Cirkvi:

„Pri ustanovení služby, ktorú poskytujú ženy v rámci života Cirkvi v prvých storočiach, sa zlieva dovedna grécko-rímsky svet s predstavou o dôstojnosti ženy v rodine, židovský svet s podceňujúcim pohľadom na ženu a kresťanský svet s postavou Ježišovej matky Márie a žien, ktoré sprevádzajú Ježišovu misiu, a zveruje sa im misia prvého ohlásenia vzkriesenia,“ píše úvodom profesorka Biancová.

Výskyt len na kresťanskom Východe

Okolo roku 57 svätý apoštol Pavol v Liste Rimanom (16,1) hovorí o Fébe, diakonke Cirkvi v Kenchreách, ale je „ťažké presne zistiť“, ako upozorňuje Biancová, „akú úlohu plnila a či jej diakonát bol cirkevným úradom v doslovnom zmysle“. Keď neskôr Origenes z Alexandrie (†254) v palestínskej Cézarei komentuje tento úryvok (Comm. in Rom 10,17), hovorí už o diakonáte žien, do ktorého smú vstúpiť tie, ktoré poskytli „pomoc mnohým a svojimi dobrými skutkami si zaslúžili pochvalu apoštolov“. Na kresťanskom Východe je dosvedčený ženský diakonát. V roku 112 Plínius Mladší, prokonzul Bytínie v Malej Ázii, píše v liste rímskemu cisárovi Trajánovi (Ep. 10,96,8) o mučení, ktorému boli vydané dve ministrae (gr. diákonoi), aby z nich pohania dostali informácie o ďalších kresťanoch.

Keď Klement Alexandrijský (†215) komentuje Pavlov Prvý listov Korinťanom 9,5 (Strom. 3,6,53), so samozrejmosťou hovorí o ženách, ktoré sprevádzajúc apoštolov spolupracovali na ich úrade, „pričom umožňovali prenikať Pánovmu učeniu do izieb žien bez toho, aby bola [pohanom] daná príležitosť na osočovanie [kresťanov z necudnosti]“.

Didaskália apoštolov, ktorá vznikla v prvej polovici 3. storočia pravdepodobne v severnej Sýrii, vyratúva úlohy diakoniek (2,26,4-6): podomová evanjelizácia žien; asistovanie pri krste žien, pričom úlohou diakoniek je pomazávať olejom ženy, ktoré zostupujú do krstnej vody, a zahaľovať ich, keď z vody vychádzajú; návšteva a pomoc chorým ženám. „Avšak diakonky,“ píše profesorka Biancová, „nemajú prístup k vyučovaniu a vysluhovaniu krstu“. Zákaz učiť a krstiť sa objavuje aj v Apoštolských konštitúciách (3,6,1-2), ktoré vznikli na konci 4. storočia v sýrskej Antiochii.

Počnúc 4. storočím sú svedectvá o ženskom diakonáte početnejšie, diakonky však nie sú považované za súčasť kléru, aj keď sú ordinované vkladaním rúk (gr. cheirotonía). Panenstvo alebo vdovstvo po jedinom manželovi sú nevyhnutnou požiadavkou. Pre náš argument má najzásadnejší význam Biancovej tvrdenie, že „táto forma inštitucionalizovaného ženského diakonátu zostala typická len pre kresťanský Východ a nepodarilo sa ju zaviesť na kresťanskom Západe“.

„Ženy, ktoré vyučujú, krstia, slávia eucharistiu a plnia biskupské alebo kňazské úlohy, nachádzame v heretických sektách, zvlášť pri montanistoch,“ píše v závere svojho príspevku profesorka Biancová.

svetkrestanstva.postoj.sk/13731/zenske-diakonky-v-dejinach-cirkvi-