November “89” očami kapucínov: Komunistický režim skončil de iure, ale nie de facto a za to bude naša generácia ešte tvrdo pykať

17.11.2014 19:51
Sebastian Jadud

Páter Šebastián Peter Jaďuď

PZH bolo neďaleko Valdíc, kde bola známa väznica v ktorej boli internovaní mnohí známi politický väzni. Mál som pred ňou veľký rešpekt, zvlášť počas prijímača, keď som si ju prvý krát mohol poobzerať úplne zblízka, nielen počas zrýchlených vojenských presunov na vrch Zebín, ktorý sa týči hneď nad väznicou, ale aj z vtáčej perspektívy, ktorá sa mi naskytla, keď sa mi pošas výcviku s plnou poľnou a so samopalom v ruke, podarilo dostať až na vrchol tohto kopca. Bol odtiaľ nádherný výhľad na celý kláštor aj s priľahlými budovami. Poznal som mnohých kňazov, čo si v nej odpykávali vysoké tresty a to len preto, lebo patrili Kristovi, ktorý povedal: “Keď mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás” (Ján 15:20). Všetko toto ich utrpenie sa začalo známou „Barbarskou nocou“ z 13. na 14. apríla 1950 kedy ozbrojené jednotky vládnej moci vtrhli do kláštorov po celom Slovensku a väčšina z ich osadenstva bola internovaná v koncentračných táboroch a väzniciach po celej vtedajšej ČSSR. Po zinscenovaných procesoch a vynútených priznaniach, často aj po krutom mučení, boli odsúdení na dlhoročné tresty väzenia.

Valdická väznica bol pôvodne kartuziánsky kláštor, ktorý bol prebudovaný na väznicu počas vlády rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý tzv. Tolerančným patentom zrušil kontemplatívne rehole. Podľa názvu kláštora väznicu ľudovo nazývali “Kartouzy”. Počas komunistického režimu mala povesť najprísnejšie stráženej väznice vo vtedajšej ČSSR. O brutalite bachárov sa rozprávali, aj v časoch keď som tam bol na vojenčine, medzi obyvateľstvom celé legendy. Svoj trest si tu odpykávali aj známi Slovenskí biskupi: Ján Vojtašák, Vasil Hopko a biskup tzv. podzemnej cirkvi J. CH. kardinál Korec. Z Jánom Vojtašákom si tu zopár rokov odsedel aj manželkin dedo Ladislav Čulen, nar. 24.10.1916 ktorý bol odsúdený 29.4.1948 na 18 rokov väzenia. Bol bratom Konštantína Čulena, poslanca Slovenského snemu. V r. 1950 tu bol mučený  páter Jozef Toufar farár z Číhoště (Číhošťský zázrak). Niekoľko rokov si tu odsedel aj náš pán farár z Brodského, kapucínsky kňaz, páter Benedikt František Wild, ktorého som z obľubou prezíval “padre”. Pochádzal z Pezinka a za kňaza bol vysvätený spolu s bratom Archangelom Viktorom Wildom 15. 5. 1947. Páter Benedikt Wild bol súdený ako vedúci skupiny, za podvracanie republiky, aj s pátrom Alojzom Karolom Horváthom a pátrom Šebastiánom Petrom Jaďuďom. Od pátra Matúša Karola Vančeka, ktorý pôsobil na fare v Brodskom, predtým, ako tam prišiel páter Benedikt František Wild, som sa dozvedel, že ho na schodoch tejto väznice, vysvätil za kňaza, biskup Ján Chrizostom kardinál Korec. V tom čase keď sa dostal do „Kartouz“ bol ešte len bohoslovcom, ale vďaka uväzneným profesorom Ladislavovi  Hanusovi, Jánovi Dieškovi a Jozefovi Zvěřinovi si mohol aj vo väzení dokončiť teologické štúdium. Nakoľko pochádzal z vinohradníckej rodiny, vo Valdiciach mal na starosti výrobu omšového vína. Zrejme aj na základe tejto skutočnosti sa ocitol na zoznamoch Štb, ktoré po revolúcii zverejnil Ústav pamäti národa. Krátko po ich zverejnení na stránke ÚPN pri jednej z mojich návštev v Charitnom domove v Pezinku som mu oznámil, že som ho našiel v týchto zoznamoch pod krycím menom „Vincúr“.

Valdice

Valdická väznica

Veľmi bolestne sa ho to dotklo a začal mi rozprávať o zastrašovaní, šikanovaní a terore príslušníkov ŠTB voči jeho osobe, ale aj iným spolubratom. Bolo mi jasné, čo všetko museli títo kapucínsky kňazi zažiť. Napriek tomu, že sa ocitol na týchto zoznamoch, páter Matúš nikdy nestratil moju dôveru, lebo som túto jeho minulosť dobre poznal. Pre mňa bol vždy hrdina, lebo som už ako žiak základnej školy na vlastné oči niekoľko krát videl, ako sa v Brodskom hádal s vtedajšou riaditeľkou ZDŠ (Základnej deväťročnej školy Marka Čulena) Eliškou V. kvôli šikanovaniu na hodinách náboženstva, ktoré musel zažívať. Vyučovanie náboženstva v tom čase prebiehalo až vo večerných hodinách so začiatkom cca okolo 17- tej hodine, ale takmer vždy sa začínalo oveľa neskôr, lebo trieda bývala spravidla zamknutá a nájsť v tom čase niekoho na škole, kto by nám otvoril triedu bývalo problém. Ďalším problémom boli tzv. hospitácie na hodinách, ktoré spravidla vykonával „súdruh učiteľ“ Štefan Emrich, ktorý si dôkladne zapisoval všetko, čo nám páter Matúš (neskôr aj páter Benedikt), na hodine náboženstva hovoril. Krátko po revolúcii sme sa náhodou stretli na stanici v Brodskom zo „súdruhom učiteľom“ Štefanom Emrichom, ktorý práve čakal na vlak do Sekúl, kde býval a požiadal ma, či mi môže niečo dôležité povedať. Na moje milé prekvapenie ma požiadal o odpustenie za všetky tie neprávosti, zosmiešňovania  a ponižovania, ktoré mi spôsobil počas štúdia na ZDŠ v Brodskom. Bolo mu to nesmierne ľúto a hovoril, že to robil na základe príkazov riaditeľky. Uistil som ho, že mu zo srdca všetko odpúšťam. Vedel som totiž, že mu v tom čase diagnostikovali rakovinu, ktorá stále postupovala a že si zrejme chce dať do poriadku svoj vzťah k iným ľuďom. Nemal som s tým problém, lebo od malička som bol vedený k tomu, aby som vedel odpúšťať, ak ma o to niekto požiada.

Kapucini

Páter Matúš sa vtedy pomerne často, odvážne a ostro ohradil voči takémuto počínaniu vedenia školy, ktoré ho ponižovalo. Bol som očitým svedkom nejednej takejto ostrej výmeny názorov medzi ním a riaditeľkou. Komunistický režim takúto odvahu kňazov vždy rázne trestal a tak nebolo čudo, že aj páter Matúš čoskoro musel z Brodského odísť do Senice. Podobne to bolo aj po tom, čo ho na poste správcu farnosti v Brodskom vystriedal páter Benedikt František Wild. Ten zažíval počas vyučovania náboženstva zo strany rovnaké metódy, ako jeho predchodca, ale napriek tomu sa nenechal odradiť a ani vyprovokovať. Páter Benedikt bol veľmi vzdelaný človek, muž modlitby a vyžaroval z neho pokoj a svätosť. Ovládal perfektne minimálne štyri jazyky a nebolo otázky, na ktorú by nevedel dať odpoveď. Bol to človek, ktorý vedel opraviť čokoľvek a vedeli sme, že sa v prípade nejakého problému naň môžeme kedykoľvek obrátiť. Pamätám si veľmi dobre, ako aj po odchode Pátra Matúša do Senice pri jednej návšteve na fare v Brodskom hovoril o neustálych návštevách príslušníkov ŠTB na fare v Senici, ale aj o tom, ako sledujú každý jeho krok z jednej budovy naproti fare. Doslova povedal, že ho na fare majú eštebáci ako na tanieri. Tu niekde treba hľadať odpoveď na to, ako sa dostal do zoznamov ŠTB. Aj keď to podľa jeho vyprávania muselo byť hotové peklo na zemi, veľmi rád na to spomínal a ďakoval Bohu za to, že mal tú česť trpieť pre Kristovo meno. Tešilo ho, že mohol vyznávať Krista aj pred príslušníkmi ŠTB.

Väčšinu s týchto kapucínov som, zvláštnym Božím riadením, poznal osobne a pomerne často som ich navštevoval, už ako mladík. Keď som s pátrom Benediktom chodil za nimi na návštevu do kláštora v Pezinku, kde bol aj Charitný domov. Potom sme chodili na návštevu jeho otca a súrodencov s rodinami. Páter Šebastián, ak si dobre pamätám, bol vtedy provinciálom kapucínov na Slovensku a v tom čase, aj predstaveným kláštora v Pezinku. Aj z tohto dôvodu,  sme takmer vždy v prvom rade prišli navštíviť ako predstaveného práve jeho.

IMAG0581-1

Páter Benedikt František Wild a Anton Čulen, Brodské 1990

Druhým dôvodom, tak, ako u každého veriaceho, bola aj potreba pátra Benedikta sa pravidelne vyspovedať. Pri následných  rozhovoroch, nebolo zriedkavosťou, ako si zaspomínali aj na pobyt vo Valdickej väznici. Raz mi páter Šebastián ukázal ceruzkou namaľovaný obrázok kapucínov z väzenskej cely a spýtal sa ma, či by som aspoň niektorého z nich spoznal. Bez problémov som poznal pátra Matúša, Šebastiána, Benedikta i Alojza. Páter Šebastián často rozprával aj o tom, ako ho stále sledujú príslušníci ŠTB a to hneď, ako autom opustí brány kláštora v Pezinku. Raz sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži, keď sme spolu išli do mesta. Za nami sa objavilo auto presne s takou Štátnou poznávacou značkou (ŠPZ) ako páter Šebastián predom uviedol.
S pátrom Benediktom sme niekoľkokrát v rámci miništrantského výletu, navštívili aj pátra Alojza Horvátha na fare v Marianke, kde pôsobil počas komunistického režimu a modlievali sme sa tam aj pobožnosť krížovej cesty. Samozrejme, že to ale bolo takým nenápadným spôsobom, aby sme nevzbudzovali pozornosť. Títo nenápadní kapucínsky kňazi už vtedy vzbudzovali môj obdiv za hrdinské činy, ktorými vyznávali nebojácne a za cenu mnohých obetí a utrpenia svoju vieru v Ježiša Krista. Povzbudený ich príkladom som aj ja chcel neohrozene vyznávať, že patrím Kristovi. Veď bolo obdobie komunizmu a možností vyznávať pred ľuďmi vieru v Ježiša Krista bolo viac ako dosť. Stačilo len chcieť.

Po skončení ich aktívnej kňazskej služby som pátrov pravidelne navštevoval po novembri 1989 až do ich smrti, aj v Charitnom domove v Pezinku. Aj keď po páde komunistického režimu  8. 5. 1991 boli rehabilitovaní, považovali za výsmech, že sa to udialo doslova tými istými sudcami, ktorý ich odsúdili na dlhoročné tresty vo väzení. Už vtedy, viacerí z nich vyslovili názor, že vývoj udalostí  nasvedčuje tomu, že tento komunistický režim skončil de iure, ale nie de facto a že za to bude naša generácia ešte tvrdo pykať. Považovali to za veľkú naivitu ponovembrovej vlády, ale najmä politických strán VPN a KDH, ktorí presadzovali akúsi ústretovosť a zamatovosť voči zločinom, ktoré komunisti a ich prisluhovači popáchali. Medzi ponovembrovými politikmi sa začali postupne šíriť názory, aby komunistom ich zločiny boli odpustené, aj keď ich nikto z týchto nomenklatúrnych kádrov o to ani len nežiadal. Akoby nespozorovali, že aj to je flagrantný prejav boľševickej spupnosti a neochoty si vôbec niečo negatívneho poctivo priznať.