17.11.2014 19:52
Spomenutých kňazov pobúrilo najmä vyhlásenie, ktoré bolo publikované prostredníctvom médií od Františka Mikloška a Jána Čarnogurského, ktorí vyhlásili, že verejne odpustili komunistom zločiny, ktoré popáchali počas komunistického režimu na nevinných občanoch všetkých spoločenských a vekových kategórií. Či už to bolo pre názory politické, alebo náboženské presvedčenie, týchto prenasledovaných ľudí. Od uvedených disidentov to jednoducho nečakali a považovali to za obrovské zlyhanie. Boli toho názoru, že spomínaní disidenti nemali žiadne právo na to, aby takto konali, práve naopak, boli presvedčení, že tento zločinecký komunistický systém mal byť aj s ich predstaviteľmi odsúdený a postavený mimo zákon, tak, ako sa Nemecko po skončení druhej svetovej vojny vyrovnalo s predstaviteľmi fašistického národného socializmu. Rovnako, ako sa postupovalo v Nemecku po druhej svetovej vojne, keď predstaviteľom zločineckého fašistického režimu bolo zakázané zastávať významné posty v politike, ekonomike a v hospodárstve, sa malo postupovať aj voči predstaviteľom zločineckého socialistického komunistického režimu. Ak bol odsúdený fašistický národný socializmus a používanie jeho symbolov bolo postavené mimo zákon, mal byť odsúdený aj socialistický komunizmus aj so svojimi symbolmi, lebo počet obetí socialistických komunistických režimov, nielen v Európe, ale aj po celom svete, mnohonásobne presahuje počet obetí nacistov a fašistických režimov. Komunizmus vo svojej brutalite voči ľuďom iného politického názoru, farbi pleti, alebo náboženského presvedčenia, nijako nezaostával za brutalitou medzivojnových a vojnových totalitných režimov nekomunistického typu. Ba v mnohom ich zjavne predčil.
Navyše, toto vyhlásenie popredných predstaviteľov katolíckeho disentu sa udialo v čase, kedy žiadny s predstaviteľov UV KSČ alebo ŠTB o takéto odpustenie verejne nepožiadal. Veľmi dobre si pamätám, ako na jednom stretnutí v kláštore v Pezinku, páter Šebastián aj za prítomnosti spolubratov kapucínov, položil rečnícku otázku: Ako teda mohli odpustiť zločiny, ktoré boli spáchané na iných osobách a ešte k tomu niekomu, kto o to ani len nežiadal a neprejavil za spáchané zločiny žiadnu ľútosť? Ako niekto môže odpustiť zločiny, ktoré boli popáchané na iných ľuďoch, z ktorých mnohí v tom čase ešte žili? Mali na to vôbec právo? Táto diskusia ma veľmi zaujala a zúčastnení sa zhodli na tom, že bývalí disidenti nemali z morálneho, ani teologického hľadiska, žiadne právo vydať takéto vyhlásenie v mene tých osôb, ktorým bolo naozaj kruto ubližované a ktoré v tom čase ešte na viac aj žili. Nebolo to podľa nich ani v súlade v otázke spravodlivosti, podľa ktorej sa má každému dať to, čo mu patrí. Obaja z tohto pohľadu mohli odpustiť členom týchto zločineckých organizácií neprávosti, ktorých sa režim dopustil voči im samotným, alebo ich rodinám, ale určite nie v mene iných osôb, z ktorých mnohé v tom čase, ako už bolo uvedené, ešte žili. Kapucíni, ktorí si dobre pamätali brutalitu komunistického režimu boli s tohto všetkého pobúrení ale museli sa na to iba bezmocne pozerať. Tak, ako počas barbarskej noci, ani teraz sa ich nik na ich názor nepýtal. Nesúhlas s takýmto vyhlásením vyjadrili aj Vlado Jukl a Silvo Krčméry.
Ako argument v tejto súvislosti použili kapucíni aj prípad atentátnika Mehmeta Aliho Ağcu, ktorý spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II. Pápež Ján Pavol II. navštívil Ağcu vo väzení a po osobnom stretnutí, medzi štyrmi očami, mu odpustil. Čo je ale odlišná situácia, lebo Ağca, bez ohľadu na pápežovo odpustenie, si musel v talianskej väznici aj naďalej odpykávať doživotný trest väzenia za tento zločin. Až v roku 2000 prezident Carlo Azeglio Ciampi, na osobnú žiadosť pápeža, udelil Ağcovi milosť, na základe ktorej, bol Ağca vyhostený do Turecka, kde ho následne uväznili za vraždu a lúpežné prepadnutie. Ağca za zločiny, ktoré spáchal teda musel trpieť, bez ohľadu na to, že mu pápež krátko po atentáte odpustil. Bola to otázka spravodlivosti.
Niektorí ľudia tento prípad mylne prirovnávali k určitej forme sviatosti zmierenia. Na to, aby sme mohli argumentovať sviatosťou pokánia a zmierenia, ktorá sa inak nazýva aj svätá spoveď, tak si treba najprv uvedomiť, z čoho sa táto sviatosť skladá. Skladá sa s úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok a z kňazovho rozhrešenia. Dôležité úkony kajúcnika sú spytovanie svedomia, spoveď – čiže vyznanie hriechov kňazovi, ľútosť, predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky zadosťučinenia. (Viac KKC 1491).
„Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia“. (KKC 1493)
Pater Matúš Karol Vanček, D. Alberty a A. Čulen, Brodské
Ale treba si na druhej strane uvedomiť aj to, že žiaden s týchto dvoch disidentov nie je a ani v tom čase nebol katolícky kňaz. Ani s teologického hľadiska, kňaz nemôže udeliť rozhrešenie žiadnemu človekovi, za hriechy, ktoré spáchala iná osoba.
„Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov, ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu“. KKC 1458
Sviatosť zmierenia má presné pravidlá a kňaz ju vysluhuje len jednej konkrétnej osobe, ktorá sa vyznáva zo svojich osobných hriechov. V ľútosti sa zaväzujeme, že sa budeme chrániť hriechu. Ak niekto pácha vedome, dobrovoľne a verejne hriech, tak by mal verejne aj požiadať o odpustenie. Dôležité je aj napraviť škody, ktoré sme hriechom spáchali. Nič takéto, čo som uviedol v súvislosti zo sviatosťou zmierenia z úst popredných predstaviteľov ÚV KSČ, ale ani ŠTB neodznelo. A možno aj preto tu predstavitelia ÚV KSČ a členovia a funkcionári ŠTB aj naďalej veselo páchajú zločiny, ako keby sa nebolo vôbec nič stalo. Aj toto je daň za prílišnú zamatovosť zamatovej revolúcie. Verím, že aj tieto riadky prispejú k tomu, že sa Cirkev k tomuto vážnemu problému v blízkej budúcnosti vyjadrí.
Títo kňazi si ďalej kládli aj otázku: prečo vlastne museli toľko trpieť, keď Komunistická strana, ako zločinecká organizácia nebola postavená mimo zákon a poprední zodpovední komunistický funkcionári a členovia ŠTB, nielenže neboli potrestaní, ale zostali ešte po revolúcii aj naďalej pracovať vo vysokých štátnych funkciách, v hospodárstve, ekonomike, alebo vstupovali do politických strán? Nesúhlasili ani s rozšíreným názorom ponovembrovej vlády, že funkcionárov ÚV KSČ a príslušníkov ŠTB netreba nijako potrestať, lebo oni sa po čase sami stiahnu z verejného života a prestanú škodiť rodiacej sa demokracii. Čo sa samozrejme nestalo a veriť takejto utópií, mohol iba ten, kto nikdy nezažil komunistov na vlastnej koži, alebo úplne stratil pamäť, keď nie rovno rozum. Žiaľ, nik s politikov tento ich varovný hlas nechcel počuť. Aj preto je situácia v súčasnosti na Slovensku taká, aká je.
Veľmi dobre som si pamätal, aj na to, ako mi páter Benedikt rozprával o tom, ako v krutých podmienkach, spomínanej Valdickej väznice, spolu s mnohými kňazmi a rehoľníkmi, brúsili sklo a vyrábali rôzne druhy brúsenej bižutérie. Bol o ňu vraj vtedy veľký záujem a možno to tak bolo aj preto, lebo sa na jej výrobe podieľali aj biskupi zo Slovenska a celá plejáda kňazov – mučeníkov. Vyrábať takýmto spôsobom bižutériu si vyžadovalo veľkú zručnosť. Vždy som na ňom pri tomto vyprávaní obdivoval najmä to, že on vlastne toto väzenie, kde sa z protiprávne odsúdenými zachádzalo obzvlášť brutálne, ani nenazýval väzením, ale vždy hovoril o tom, ako takto pracoval vo výrobe. Bolo to určite najmä preto, lebo sa obával, aby som to nerozprával niekde v škole. Mohlo by to byť veľmi nebezpečné, ak by sa o tom v tomto čase dozvedeli príslušníci ŠTB, ktorí mali aj v Brodskom veľa svojich spojencov. Nadprácu tu vykonávalo veľa aktívnych mužov, ktorí takto pracovali v prospech komunistického režimu, ako príslušníci pomocnej stráže VB (Verejnej bezpečnosti), alebo ako pomocní príslušníci PS (Pohraničnej stráže). Väčšinu z nich som dobre poznal, lebo ma občas aj naháňali po lúkach a močariskách v blízkosti rieky Moravy, kam som s obľubou chodieval pozorovať zvieratá, najmä vtáky. V tom čase som si to ani neuvedomoval, ale mnohé miesta, kam som tak rád chodieval, boli už v hraničnom pásme, hoci za nimi ešte vedie diaľnica do Českej republiky, kde neskôr vybudovali colnicu – Brodské. Kúsok odtiaľ bol les, za ktorým tiekla rieka Morava, stredom ktorej viedla štátna hranica s Rakúskom. Trocha severnejšie to také nebezpečné nebolo, lebo tam rieka Morava hraničila s Českou republikou.
Páter Benedikt mi často rozprával aj o tom, ako sa počas pracovnej doby vo väznici, priamo na pracovisku tajne spovedalo, čítali maličké fragmenty ústrižkov Písma Svätého, rozjímalo sa, študovalo sa, skúšalo, robili duchovné cvičenia, ale aj slúžievali sv. Omše. Nekvasený chlieb a víno si väzni vyrábali sami, napríklad z hrozienok vybratých s koláčov, alebo báboviek. Zaujímavé bolo aj to, ako páter Benedikt rozprával o tom, ako všetko stíchlo keď sa na obetnom stole, ktorým bola brúska, premieňal chlieb na Ježišovo Telo.
Anton Čulen
https://www.kapucini.sk/?show=550
P. Archangel Wild z Bratislavy, v Pezinku, poch. na cintoríne v Pezinku 1996: Brat Archangel Viktor Wild sa narodil v Bratislave – Rači 12.7. 1921, do noviciátu vstúpil 2.8.1942. Časné sľuby zložil 2.8.1943 a vecné 3.8.1946. Za kňaza bol vysvätený 15.5.1947. Po 4.5.1950 bol internovaný a neskôr narukoval do PTP. Do pastorácie sa dostal až po dubčekovskej jari. Pôsobil aj na Morave v Olomouckej arcidiecéze ako farár vo Fryštáku. Po návrate na Slovensko pôsobil ako farár v Pezinku – Grinave. Prejavoval lásku a sympatie k mladej generácii bratov z tajnej formácie v 70-80 tych rokoch bez ohľadu na osobu. Nebál sa byť odlišným od tých, čo len kritizujú a práve vtedy prejaviť lásku slovom i príkladom.
16. marec
P. Alojz Horváth z Prieval, aet. ph. 89 R. 72, v Bratislave, pochovaný. na cintoríne v Pezinku 2006: Brat Alojz, Karol Horváth sa narodil 13. januára 1917 v obci Prievaly, (okr. Senica). Pochádzal a bol vychovaný v kresťanskej rodine spolu so siedmimi súrodencami. Po základnej škole odišiel do kapucínskej „Serafínskej školy“ v Bratislave, odkiaľ navštevoval gymnázium. V roku 1933 vstúpil do Rádu a 2.8.1934 zložil prvé sľuby. Nakoľko vo vtedajšej provincii neboli patričné školy na prípravu kňazstva, bol poslaný, aj s ostatnými, do francúzskej parížskej kapucínskej provincie, ktorá mala v tej dobe štúdium filozofie v Holandsku v Brest – Eisden. Štúdium dokončil v Olomouci na Morave. Tam 2.2.1938 zložil vecnú profesiu a 29.6.1940 bol vysvätený na kňaza. Po návrate na Slovensko žil v bratstve v Pezinku, kde ho ako gvardiána v apríli 1950 zastihla „Barbarská noc“. V roku 1952 bol spolu s ďalšími bratmi internovaný v českých Králíkách, odkiaľ bol prepustený v roku 1956. V roku 1961 bol odsúdený na tri roky. Počas uvoľnenia v 1968 bol zaradený do Pezinka ako kaplán pri kapucínskom kostole. V tomto období sa stal vikárom Generálneho komisára. Počas normalizácie pôsobil ako farár v Moste pri Bratislave a v Marianke. Od roku 1989 sa znovu vrátil do pezinského kláštora, kde v rokoch 1997 – 2001 zastával úrad gvardiána. Posledný rok svojho života prežil v bratislavskom bratstve. Zomrel 17.3.2006 po ťažkej chorobe v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Bol vzorom zodpovednosti a húževnatosti. Zodpovedne pristupoval ku svojím rehoľným a kňazským povinnostiam a ležalo mu na srdci dobro bratov a provincie.
P. Benedikt Wild z Bratislavy, zomrel 14. 2. 1997 a je pochovaný na cintoríne v Pezinku: Brat Benedikt František Wild sa narodil 13.10.1923 v Bratislave. Do noviciátu vstúpil 2.8.1942, časné sľuby zložil 3.8.1943 a večné 3.8.1946. Za kňaza bol vysvätený 15.5.1947, ale už o tri roky bol internovaný do komunistických lágrov tzv. PTP. V r. 1961 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený spolu s troma pátrami a bol označený ako údajný organizátor skupiny. Po roku 1968 sa dostal do pastorácie ako kaplán v obci Preseľany a neskôr ako farár v Brodskom. Poloslepý a chorý sa po páde komunizmu vrátil do kláštora v Pezinku, kde veľa a ochotne pomáhal v spovedaní. Po krátkom a veľkom utrpení podľahol v Bratislave na nevyliečiteľnú chorobu. Bol vzorom pokory, lásky a zmierlivosti v časoch nastupujúcich hlavne generačných nezhôd po príchode slobody pádom komunizmu.
P. Šebastián Jaďuď zo Seliec, exprovinciál v Pezinku, pochovaný. na cintoríne, v Pezinku 1998: Brat Šebastián, Peter Jaďuď sa narodil 11. októbra 1923 v obci Selce, okr. Krupina. Po ukončení gymnázia, ktoré absolvoval v Bratislave vstúpil 2. 8. 1942 do Rádu. Vecné sľuby zložil 3. 8. 1946. Kňazskú vysviacku prijal 15. 5. 1947. V rokoch 1949 – 1950 vyučoval dogmatickú teológiu na rehoľnej teologickej škole. Po Barbarskej noci 3. 5. 1950 bol internovaný v koncentračných táboroch vo Svätom Beňadiku, v Malackách, Podolínci a v Oseku u Duchcova. Od 8. 12. 1950 do 5. 5. 1954 bol v PTP odkiaľ prešiel do civilného zamestnania. Od r. 1954 tajne organizoval teologické štúdium pre kapucínskych, neskôr aj pre nerehoľných klerikov. V ilegalite pripravil asi 50 kňazov, ktorých potom vysvätili v Poľsku. V tomto období sa venoval aj tajnej príprave rehoľných sestier a členov III. rádu sv. Františka. Pre ťažkú chorobu býval v rokoch 1957 – 61 v charitných domoch v Báči a v Jasove. Dna 15. 7. 1961 ho zatkli a väznili na Pankráci, v Bratislave a vo Valdiciach. Po prepustení na amnestiu 6. 1. 1964 býval v charitných domoch v Rúbani, vo Vrbovom a v Pezinku stále pod prísnym dohľadom ŠTB. Stál pri zrode Slovenskej provincie menších bratov kapucínov a od r. 1987 do r. 1997 bol provinciálom. Bol príkladom charizmatického kňaza svätého života.
P. Ján Riecky z Červeného Kameňa, bývalý viceprovinciál, v Žiari nad Hronom, poch. na Martinskom cintoríne (sektor XIII.) v Bratislave 1998: Brat Ján Mária Vianney Marián Riecky sa narodil 2. februára 1928 v obci Červený Kameň, okres Ilava. 14. augusta 1947 vstúpil do Rádu kapucínov v Bratislave. Začal teologické štúdiá, ktoré musel po dvoch rokoch pod komunistickým nátlakom prerušiť. V civilnom živote si štúdiá doplnil. Vo väzení bol 1. mája 1962 vysvätený za kňaza. Od roku 1968 mohol zastavať farskú pastoračnú službu. Od roku 1981 až do roku 1987 pôsobil ako prvý a jediný viceprovinciál Slovenskej viceprovincie kapucínov. V rokoch 1987 neskôr sa stal farárom v Kopčanoch. V roku 1996 bol menovaný za duchovného správcu kláštora Klarisiek. V roku 1991 bol menovaný za vikára provincie. V rokoch 1990 – 96 žil v kláštore v Holíči, kde pracoval ako farár, rok v Kopernici. 19. decembra 1998 tu utrpel ťažký úraz, následkom ktorého zomrel v nemocnici v Žiari nad Hronom.
