Kotlebovci jedia Cigánov! Aj s takýmito šialenými textami na veľkoplošných transparentoch bojuje o pozornosť ľudí extrémista Marian Kotleba. Mnohým sa to zdá vtipné.
Našlo sa aj dosť takých, ktorí „zo srandy“ volili Kotlebu za župana. Ale smiali by sa aj vtedy, keby vedeli, komu v skutočnosti táto zábava mastí brucho? Že Kotleba iba poslušne plní pokyny niekoho, koho ešte pred pár rokmi on sám celkom neskrývane nazýval „sponzor“?
Natruc
Výsledky prvého kola župných volieb v Banskobystrickom kraji prezentujú politické strany ako veľké prekvapenie. Už z toho je jasné, že o situácii v regiónoch nemajú ani páru. Druhá priečka pre problematického Kotlebu podopretá viac ako dvadsiatimi šiestimi tisíckami hlasov bola len logickým výsledkom tragického nedostatku skutočných osobností vo verejnom živote, ľudovým sarkazmom na tému politických pseudocelebrít.
Pri pohľade na mená kandidátov na predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja ostal bežný volič bezradný. Z celého zoznamu vedel konkrétne meno okamžite priradiť ku konkrétnej tvári len v dvoch prípadoch.
Pri Ľudovítovi Kaníkovi a Mariánovi Kotlebovi. Isteže, nechýbalo veľa a jasným víťazom volieb sa mohol stať Vladimír Maňka. Získal takmer päťdesiat percent od zúčastnených voličov a chýbajúceho pol percenta ho musí poriadne hnevať.
Ale povedzme si na rovinu, že Maňku krúžkovali hlavne voliči verní Smeru, ktorí by volili aj čerta, keby sa vedľa neho postavil Fico. Všeobecne možno povedať, že bežný občan Banskobystrického kraja ani len netuší, ako nejaký Maňka vyzerá. A často ani to, že Maňka už županom bol. Predchádzajúce štyri roky.
Možno Maňku poznajú v Bruseli, kde popri „županovaní“ pôsobí ako europoslanec. Ale v krčme na Horehroní či niekde pri Rimavskej Sobote sa budete márne pýtať, či Maňka nosí bradu, alebo fúzy. Zato Kaníka má uloženého v hlave každý drevorubač, každá upratovačka. Ale dali by mu svoj hlas? Ešteže čo! Kaník je pre manuálne pracujúcich, pre dôchodcov i pre dlhodobo frustrovaných pravicových voličov fuj. Takže, kto im ostal ako adept na župana? Kotleba.
Pochodujúc vo vlastnej uniforme síce vyzerá ako čiastočný blázon, ale jeho komentáre o problémoch s Rómami idú ľuďom z duše. Vzdorovito, napajedene i v naivnom očakávaní akejsi „srandy“ teda vo volebných miestnostiach krúžkovali Mariana Kotlebu.
Nie šéf, iba reklamná tvár
Taktika nevyšla vtipkárom celkom podľa ich očakávania. Posunutie Kotlebu do druhého kola volieb spojilo i úhlavných politických nepriateľov, nevýrazný smerák Maňka získal podporu, o akej by sa mu za normálnych okolností ani nesnívalo. Prebudili sa aj občianski aktivisti. Upozorňovali ignorantov regionálnych volieb, že aj apatia môže mať jedovaté následky, a organizovali zhromaždenia nazvané Proti Kotlebovi.
V jednom zo šíriacich sa e-mailov stálo: „Nebudem voliť Kotlebu. Neakceptujem jeho krúžkovanie ako protest, akokoľvek hlúpy. Nebudem sa pozerať, ako v meste, kde vypuklo SNP, vyčnieva človek hlásiaci sa k slovenskému fašistickému štátu, rasista a xenofób.“
O Kotlebovi sa začalo hovoriť na každom kroku a sem-tam aj trochu premýšľať. Pátranie po tom, čo je vlastne Marian Kotleba za človeka, naráža hneď na začiatku na prekvapivé zistenie, že nie je predsedom Ľudovej strany Naše Slovensko, ako mnohí mylne predpokladajú, tým je Martin Bieluský z Piešťan.
Kotleba je iba tvárou tejto strany, jej chodiaca reklama. A keďže reklama narába so skrášleným obrazom reality, zodpovedá tomu aj Kotlebov profil na internetovej stránke tejto strany.
Dozviete sa z neho napríklad to, že do roku 2006 bol stredoškolským učiteľom informatiky, že toto leto získal titul inžinier ekonómie, ale čím sa momentálne živí, o tom sa tu taktne mlčí.
Až v rámci predvolebnej kampane Kotleba lakonicky priznal: „Robím prevádzkara v jednom podniku.“ „Prevádzkara?“ čudovali sa potom Bystričania. „Mysleli sme, že v nočnom bare na námestí robí vyhadzovača.“
Terapia kriku
Politická kariéra Mariana Kotlebu ja založená na extrémistických názoroch. Za svoj vzor považuje Andreja Hlinku, ktorý zase obdivoval Mussoliniho či Hitlera. Od roku 2003 bol „vodcom“ ultrapravicovej nacionalistickej strany Slovenská pospolitosť, ktorej členovia sa s pasiou hrali na vojakov.
Dali si ušiť uniformy okato sa podobajúce na oblečenie Hlinkovej gardy, pochodovali po námestiach a Kotleba s hruďou patrične vypätou vykrikoval fašistický pozdrav „Na stráž!“. Objavoval sa aj na demonštráciách neonacistov v zahraničí. Na fotografii jednej z nich vidieť Kotlebu blízko Václava Cojocara. Tento Čech sa v roku 2009 zúčastnil na útoku na dom rómskej rodiny so štyrmi deťmi. Vážne popáleniny spôsobené vhodením zápalných fliaš do obydlia pritom utrpelo dvojročné dievčatko.
S takýmito partiakmi a s fašistickou či neofašistickou propagandou nemohol pochodujúci panáčik medzi širokou verejnosťou uspieť. Radary začali ľudia otáčať smerom ku Kotlebovi až vtedy, keď sa pasoval do roly riešiteľa rómskej problematiky.
Bilbordy s obrázkom veseliacich sa Rómov a textom Ale sa im smeje! Za naše dane!, letáky, v ktorých sa hovorí o cigánskych parazitoch, organizovanie demonštrácií, pochodov v blízkosti rómskych osád, to všetko navodzuje pocit, že sa konečne niečo deje, že bezmocní slušní ľudia atakovaní zvlčilými skupinkami asociálov majú svojho ochrancu.
Kotlebu, ktorý už nie je vodcom Pospolitosti, ale značkou Ľudovej strany pôvodne nazývanej Strana priateľov vína... Zatiaľ si málokto z Kotlebových obdivovateľov dokáže priznať, že celá jeho pomoc spočíva len v tom, že sa na jeho demonštráciách môžu do vôle vykričať.
Medzi efektom Kotlebových riešení a riešeniami všetkých predchádzajúcich ministrov i rómskych zmocnencov nie je absolútne žiadny rozdiel. Veď si len spomeňme, ako nám všetkým chcel Kotleba ukázať, že problém vôbec nie je zložitý.
V Krásnohorskom Podhradí demonštratívne kúpil pozemok, na ktorom má rómska rodina načierno postavený dom, a chystal sa neželaných nájomcov hnať kadeľahšie. Akoby vyhnanie ignorantov zákona z jedného pozemku na druhý niečo vyriešilo.
Napriek tomu, že išlo - či, lepšie povedané, malo ísť - len o Kotlebovu politickú performanciu, ani tento chabý pokus nemá očakávanú koncovku. Rómsky dom na Kotlebovom pozemku stále stojí. Jednoduché riešenia neexistujú.
Podľa pokynov sponzora
Kúpa spomínaného pozemku v Krásnohorskom Podhradí je zaujímavá aj z iného dôvodu. Marian Kotleba si totiž ako svoju adresu uvádza byt, v ktorom žije jeho mama. Býva síce v paneláku o pár ulíc ďalej, ale tiež v byte patriacom mame. Ak tridsaťšesťročný chlap nie je schopný zabezpečiť si vlastné bývanie, na mieste je otázka, či naozaj on sám zaplatil za akýsi pre neho nepotrebný pozemok. Ale Kotleba nebol ochotný novinárom to prezradiť.
Na novinárske otázky vo všeobecnosti odpovedá nerád. Do konfrontácie je ochotný ísť iba vtedy, ak sú témy vopred dané a môže sa na ne pripraviť. Naši redaktori ho oslovili už pred pár rokmi a hoci Kotleba ochotne súhlasil so stretnutím, o pár hodín neskôr telefonoval do redakcie, aby sa ospravedlnil.
„Veľmi rád by som sa s vami stretol, ale môj sponzor si to neželá,“ prekvapil nás Kotleba vysvetlením, v prípade politika bizarným. Minulý týždeň sme sa s Kotlebom kontaktovali opäť a ponúkli mu možnosť prezentovať svoje názory, plány prostredníctvom rozhovoru. Podľa tónu jeho hlasu sa dalo tušiť, že ho tento nápad potešil a hneď sme sa dohodli na termíne.
Ešte v ten istý podvečer sa nám do redakcie nečakane ozval človek, ktorý sa predstavil ako Miroslav Belička, Kotlebov volebný manažér. Chcel sa okamžite stretnúť, aby sme „dohodli podmienky rozhovoru“.
Keď sme mu povedali, že na takéto stretnutie nevidíme dôvod, Belička sa rozčúlil a so slovami: „Ako chcete!“ položil telefón. Čo sa následne udialo medzi Beličkom a Kotlebom, si môžeme len domýšľať. Isté je iba to, že pred nami sa Kotleba už len zbabelo skrýval.
Kotlebove či Beličkove?
Kto je muž, ktorý Kotlebu tak veľmi ovplyvňuje? Blízki známi charakterizujú Miroslava Beličku ako človeka, ktorý sa ráno zobudí, pozrie sa von oknom, či sa svet točí podľa neho, a ak nie, vráti sa do postele. On sám o sebe tvrdí, že je obchodník s priemyselnými nehnuteľnosťami, ale kde-kto sa zamýšľa, či sa Belička iba nechvastá.
Podľa Obchodného registra vlastní viacero firiem, napríklad aj takú, ktorá má predmet podnikania organizovanie súťaží krásy. V súčasnosti chcel Belička pomáhať občanom ako poslanec Banskobystrického samosprávneho kraja, tí ho však nezvolili. Mnohí si ešte pamätajú, ako v druhej polovici deväťdesiatych rokov riadil pobočku nebankovky Allegros. Dôverčivým ľuďom vtedy sľuboval „zhodnocovanie ich vkladov formou zmluvy o tichom spoločenstve“!
Vedľa Kotlebu sa Belička objavuje už niekoľko rokov. Prezentuje sa vždy podľa aktuálnej potreby, či už ako Kotlebov realitný poradca, alebo jeho volebný manažér. Práve on dáva Kotlebovým aktivitám šťavu atraktivity, extravagancie. Známy Hummer s neprehliadnuteľným zebrovým motívom, podľa ktorého aj malé deti okamžite vykrikujú „Kotleba! Kotleba ide!“, patrí Beličkovi. On ho kúpil asi pred desiatimi rokmi už ako ojazdený a dal si ho pomaľovať.
V úvode spomínaný nápis „Kotlebovci jedia Cigánov!“ má tiež úzku spojitosť s Beličkom. Obrovský transparent s týmto textom sa objavil na jeho pozemku na vrchu Urpín, priamo oproti banskobystrickému obchodnému centru a tiež zreteľne viditeľný zo štvorprúdovky vedúcej do mesta.
Aby časť hory mohla slúžiť na reklamu i propagáciu rasisticky znejúcich hesiel, ešte v roku 2006 niekto svojvoľne vyrúbal kroviny, čo Slovenská inšpekcia životného prostredia potrestala uložením pokuty. Ale to je v celom kontexte vzmáhajúceho sa kotlebizmu tá najbezvýznamnejšia epizóda.
